Po Južnej Indii z každého rožku trošku - časť prvá

Autor: Katarína Legrand | 1.1.2019 o 21:50 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  474x

Ako by to bolo, keby som sa vybrala do Indie, tak jedinečnej a nezabudnuteľnej, a ostala celý môj pobyt len pracovať na jednom a tom istom mieste. Jasné, že treba pocestovať aj iné miesta, poobjavovať iné kúty Južnej Indie.

A porovnať si, či som pracovala naozaj v jednej z najzaostalejších častí Indie alebo objavíme ešte nejaké zabudnutejšie miesto…

Samozrejme, že by sa dalo cestovať aj mesiac, po celej Indii aj niekoľko mesiacov, no bohužiaľ sme mali presne vyhranený počet dní dovolenky, tak sme si veľmi vyskakovať nemohli. Mne to našťastie, aj s náhradnými voľnami za tunajšie štátne sviatky, počas ktorých som pracovala, spravilo dva týždne. Luky mal o dva dni voľna menej ako ja, tak sa k nám pridal až v stredu.

No, ale, pekne po poriadku.

Výlet začal v nedeľu večer, keď som s trošku maličkou dušičkou vyštartovala nočným autobusom do Bangalore. Vedela som, čo to bude obnášať vrámci komfortu, či únavnosti, keďže sme s takým prišli do Manvi na začiatku nášho pobytu. Avšak teraz som išla sama. Síce s menej cennosťami ako na začiatku, ale aj 400E a rupie v hodnote ďalších 200-300E nie je len tak. A síce ma sestra Lina aj naša zamestnankyňa Gracilda uisťovali, že Meenakshi travel je veľmi dobrá spoločnosť, že na mňa dajú pozor, že sa nemusím báť, no aj tak mi nebolo všetko jedno. Peniaze som si dala na tri rôzne miesta v mojej batožine a ľadvinke a snažila som sa myslieť pozitívne. Nakoniec sme prišli do Bangalore podľa plánu o 6 ráno, bola som celá, so všetkými peniazmi pokope a poslednú polhodinku som už pozerala z okna. A tentokrát som už uvidela tie časti, kde v 80-90 rokoch vyrástlo tzv. Silicon valley, kde prekvital IT priemysel a, kde sú tie bohaté štvrte tohto 8 miliónového mesta. Keď som vystúpila z autobusu, hneď sa na mňa vrhli rikšovodiči, ktorí vedeli, že určite zarobia. A aj zarobili. Teda jeden ;) Potrebovala som sa dostať k taxíku, čo by ma zobral na letisko. Tak ma k jednému odviezol a ten ma vzal na letisko za už vopred dohodnutú cenu (ktorú som nadhodila ja, keďže som dostala info, koľko by to asi tak malo byť). Pán taxikár bol trošku rozospatý, miestami som rozmýšľala, či večer predtým niekde neflámoval, ale, kde-tu bol zhovorčivý a milý, tak som si vravela, že snáď vie, kam má ísť ;) A prišli sme na letisko približne tak, ako som to našim vravela, kolo siedmej. Inak cesta k nemu je veľmi pekne upravená, plno plno kvetov, všade je čisto, povedala by som, že vcelku reprezentatívne letisko.

Na rodičov som sa, samozrejme, už obrovsky tešila, bolo to akoby som prišla domov, len trošku inak :) Tak sme sa vystískali a hor sa na prvú dobrodružnú časť nášho výletu. Pôvodne som si myslela, že sa odvezieme taxíkom z letiska na autobusovú stanicu a pôjdeme busom do mesta Mysore. Ale nakoniec pán taxikár navrhol, že nás vezme rovno do Mysore, nadhodil veľmi v pohode cenu, tak sme sa nechali prehovoriť. Predsa len to bol prvý deň, všetci sme boli rozbití po nevyspatej noci a hneď z úvodu naháňať indické rozhegané autobusy by asi nebol najlepší nápad. Tak sme sa veľmi príjemne a pohodlne za tri hodinky (hodinu sme sa len predierali cez dopravné zápchy v okrajových častiach Bangalore) dostali do nášho prvého miesta pobytu Mysore (vyslovuje sa Maisúr).

Mysore

Mysore je pomerne veľké mesto, dľa mojich skromných odhadov aspoň ako BA, ak nie aj trošku väčšie. Na indické pomery veľmi čisté, plné zelene a mne bolo veru veľmi sympatické :) Úžasné bolo, že hneď z úvodu (po tom, ako sme sa ubytovali vo veľmi útulnom a peknom ubytovaní na súkromí a dali sa trošku do poriadku po ceste) sme mali pozvanie od provinčnej sestry predstavenej Juli (je predstavenou rehole, z ktorej sestrami pracujem v Pannur-e) do konventu na obed. Privítali nás po indicky, dostali sme každý jeden najprv bodku na čelo horčicovej farby a na tú sme dostali ešte červenú bodku. A potom nám ukázali ako zapáleným kokosom vítajú hostí. Bolo to autentické, veľmi milé a tešila som sa z toho nesmierne. A obed bol samozrejme veľmi chutný, sestry poletovali okolo nás ako okolo kráľovskej rodiny, až som si pripadala miestami rozmaznávaná. Od sestier sme šli povybavovať také praktické veci, ako zmeniť peniaze, vybaviť poštu. A to všetko prechádzajúc cez rušné ulice Maisúru, ktoré pomerne často navodzovali pocit časov minulých, lebo je tam veľa starých krásnych domov s moslimskými ozdobnými prvkami, balkónikmi a vežičkami. Zašli sme aj na veľký maisúrsky trh, kde sa predavači vonných tyčiniek, santalového dreva, všakovakých kvetín rôznych vôní a práškov na kreslenie bodiek, či iných značiek na čele, prekrikujú pomedzi nakupujúci dav, aby prilákali viac a viac zákazníkov. Trh hýril farbami a vôňami od výmyslu sveta a ŽIL. Milujem také miesta, ktoré pulzujú energiou, farbami, a ktorých atmosféra Vás jednoducho pohltí…

Ďalší deň sme sa rozhodovali medzi dvoma možnosťami – Srirangapatnam (ostrov na rieke Kavéri, bývalé sídlo Típú Sultána, dôležitý z historického hľadiska, ale aj pre hinduistov svojim chrámom) alebo Sravanabelgola (asi najposvätnejšie miesto džinistov, veľmi ortodoxnej odnože hinduizmu, kde je najväčšia monolitická socha v celej Indii). Pri všetkých pre a proti, vzdialenosti a možnosti dopravy, sme si povedali, že pôjdeme rikšou na autobusovú stanicu a tam sadneme na prvý bus, čo pôjde smerom na Bangalore, lebo všetky také stoja aj v Srirangapatname. Avšak, sme neprešli hádam ani 500 metrov na rikši a už išiel súbežne s nami akýsi šofér, debatujúc s našim rikšaválom. Potom sa obrátil na nás po anglicky, že on nás vezme do Srirangapatnamu, aj nám tam všetko poukazuje, povysvetľuje a nadhodil celkom dobrú sumu. Tak sme teda presadli do klimatizovaného autíčka a cestou sme dokonca dohodli výlet aj na Sravanabelgolu aj na Srirangapatnam. Paráda.

A, veru, bola to paráda. Lebo ja osobne som viac chcela ísť do Sravanabelgoly, keďže palác je aj v Maisúre (naviac obrovský) a chrámov sme mali na pláne ešte kopec. Ale džinistický žiaden a hlavne najväčšia monolitická socha v celej Indii - keď ju máš na dosah za dve hoďky autom? To by bola aká škoda, nevidieť… A naozaj to stálo za to. Mne sa páčila už aj cesta, lebo sme išli cez naozaj krásny vidiek, čisté dediny, neporovnateľné s tými našimi okolo Pannuru. A domčeky dokonca podobné našim, s normálnymi škridľovými strechami (lebo dovtedy som videla zväčša ploché strechy, resp. také terasové, kde si ľudia perú, či vešajú prádlo) a gángami (neviem, či všetci budete rozumieť tomuto výrazu, no, gáng, v nárečí mojej starkej, je akási predchodba pred vstupom do domu ako takého, zväčša presklenená, ktorá ma za účel okrem iného aj tepelnú izoláciu domu). Tak som bola vcelku prekvapená, keď som videla rovnaký prvok aj na tamojších domoch.

A po nejakej tej hodinke a pol cesty maisúrskym vidiekom už sme zbadali obrovskú sochu na vrchole menšieho kopca. Šofér zaparkoval pred vstupom, my sme si kúpili každý po páre ponožiek (spočiatku som žiadne nechcela a považovala som to len za snahu zarobiť zo strany Indov, ale, keď som si to na rozpálenom kameni skúsila bosá, nechala som sa prehovoriť) a poďho zdolať tých šesťsto schodov k 18 metrovej postave nahého muža. Šľapanie nám spríjemňovali okoloidúce rodinky Indov, z ktorých hádam každá druhá chcela fotku s nami. Boli sme tam sami neindickí turisti. Aj to sa mi na tomto mieste rátalo ;) Naviac sme mali nádherný výhľad na okolie, blízke chrámy a mešity na náprotivných vŕškoch a hlavne cieľ bol naozaj jedinečný. V hlavnej časti chrámu stál nahý chlap, len po nohách sa mu tiahli liany ;) (tiež len vytesané do skaly, nie živé ;) A v bočných svätyňkách boli ďalší a ďalší nudisti, niektorí stáli, niektorí sedeli, ako zvykne sedieť Budha v budhistických chrámoch. Inak celkovo sú títo džinisti taký nejaký prechod medzi hinduizmom a budhizmom, dľa môjho pochopenia. Keď sme sa vynadívali na nezvyčajný úkaz, zišli sme pomaly dole, pomedzi to samozrejme ešte pár povinných fotiek s indickými deťmi, či celými rodinami.

A šli sme naspäť do Srirangapatnamu. Tam sme pozreli bývalý letný palác Típú Sultána, mučiacu vodnú nádrž (pripevnia vás ku stene a napustia danú miestnosť vodou, príma, že?;), chrám (pre rodičov prvý, pre mňa niekoľký, ale zato prvý, kde sme museli ísť podľa presne vyhraneného chodníčka) a mešitu a bolo po výlete. Tešila som sa, že sme stihli oboje, ešte k tomu tak pohodlne a dozvedeli sme sa veľa zaujímavých vecí od nášho šoféra Jagadeesha, ktorý mimochodom býval v tej istej ulici, ako my (vlastne si nás vyčíhal, lebo sa takýmto vozením turistov po rôznych blízkych aj vzdialených pamiatkach živí) a ponúkol nám auto a povozenie po pamiatkach Maisúru aj na nasledujúci deň. Večeru sme mali úžasnú, pripravenú našou domácou, nevedeli sme, čo nám z tých niekoľkých jedál, čo sme si objednali, chutilo najviac :)

Ďalší deň sa k nám ráno už pridal aj Lukáš, naraňajkovali sme sa spolu, a potom už nás čakali najdôležitejšie pamiatky Maisúru. Chamundina hora, z ktorej je výhľad na celý rozľahlý Mysore. Nemôže na nej chýbať hlavný chrám a niekoľko menších chrámov a jedna zaujímavosť navyše - obrovský monolitický býk Nandin. Pofotili sme sa pri ňom a pokračovali sme do Maharajovho paláca. Tento palác bol ešte donedávna kráľovským sídlom. Avšak, nanešťastie, už posledný kráľ – sultán nemal potomkov, tak po jeho smrti kráľovská rodina o palác prišla. Ale je prístupný verejnosti a, teda, musím povedať, že je ohurujúci. Neviem ani popísať dojem z toľkej krásy, ozdobnosti na každom kúsku tej stavby. Obrovské stropy, prenádherné lustre, klenby, maľby na stenách, každá iná, nič sa neopakuje, zrkadlové siene, dokonalé vyrezávané dvere, kreslá zo zlata… Neskutočné, neviem, či som videla niečo podobne luxusné, či drahé, či prepracované, či, ako to nazvať. Samozrejme na celom paláci spolupracovali umelci z rôznych krajín, nielen z Indie, veľa európskych umelcov, architektov, neviem, či tam nie sú aj nejaké lustre z Čiech… Jedinečný zážitok… Potom sme si ešte pozreli Filoménin kostol (vcelku pekná neogotická katedrála), dali si dobrú obedovečeru, vyzdvihli si saky paky, rozlúčili sa s našimi veľmi milými a pohostinnými domácimi a Jagadeesh nás odviezol na autobusovú stanicu. Odtiaľ nám išiel nočný autobus do Cochin-u (prvého mesta v štáte Kerala).

Kerala

Kerala je malý pobrežný štát na juhu Indie, rozprestierajúci sa od Arabského mora na západe po pohorie Ghát na východe. Pýši sa najvyššou vzdelanosťou obyvateľstva v celej Indii, najvyššou hustotou obyvateľstva v celej Indii a je myslím jediným komunistickým štátom Indie. Ale tu sa tomu všetci tešia. Lebo nielen oni, ale aj ktokoľvek do Keraly príde, zbadá, že títo ľudia sú niekde inde (ako ostatná India). Kérala mi prišla krásna od začiatku do konca pobytu v nej, ľudia boli milí, pracovití, ochotní a hlavne, keď som si to porovnala s našim Pannurom, to bolo sto a jedno. Veľa rodín má aspoň jedného člena pracujúceho v Perzskom zálive, odkiaľ posiela domov svoj zárobok. Ale aj tu sa majú ľudia, čím živiť. Kaučuk, kešu, koreniny, všetko vcelku drahé suroviny. A, keďže Keralčania sú veľmi veľmi pracovití, nech už sú doma, či v cudzine, prináša to aj výsledok v podobe lepšej životnej úrovne.

Cochin

Cochin je mestečko na pobreží Arabského mora, ktoré oddávna prekvitalo hlavne kvôli námornému obchodu. Mestu vládli Portugalci, Holanďania, Angličania, postupne sa tu prestriedali hádam všetci možní kolonizátori a aj náboženstiev je tu neúrekom. Cez klasických hinduistov (ktorých je tu, ale na indické pomery dosť málo), kresťania všakovakých cirkví, židia a moslimovia. Doteraz sa vraj práve tu, v židovskej štvrti Fort Cochin-u, stanovujú celosvetové ceny korenín. Ulice boli naozaj akési európske, na oknách nechýbali okenice, cudzincov bolo požehnane, po dlhej dobe som si nepripadala ako zázrak... Ubytovanie sme mali opäť na súkromí, veľmi príjemné, a potom, ako sme si po nočnej ceste trošku pospali, sme si postupne pozreli najzaujímavejšie pamiatky mesta  - Kostol sv. Františka, kde bol pochovaný sám Vasco de Gama, Palác Metancherry (alebo aj Dutch palace), židovskú štvrť, chrámy a veľkú práčovňu. Kde ešte dnes vo veľkom perú ručne pre tunajšie nemocnice a reštaurácie a žehlia tými starými ťažkými žehličkami, ktoré vidíte u nás v skanzenoch. Večer sme sa prešli po pobreží, obdivujúc tzv. čínske rybárske siete (gigantické siete, ktoré sem priniesli, kto iní ako Číňania;) a pozorujúc ako sa bavia Indovia po večeroch.

Na ďalší deň nás čakalo leháro na tzv. kettu vallam – veľkej tradičnej káralskej lodi, vyrobenej bez použitia jediného klinca, len z dreva a lán z kokosového vlákna. Poháňané sú len lodníkom (podobný ako gondoliér), lebo výlet je vlastne len na kanáloch, tzv. backwaters. A voda je sladkoslaná, lebo je zmiešaninou mora s riečnou vodou. Plavili sme sa väčšími kanálmi, neskôr menšími, len na šírku našej lode, pozreli sme si výrobu kalciového prášku z mušlí a lán z kokosového vlákna. Aj nám naservírovali veľmi chutné jedlo na banánovníkových listoch, pošunili sme si pohojdávajúc sa na vlnkách a tešili sa z krásnej okolitej scenérie.

Po návrate sme ledva stihli predstavenie divadla Kathakáli... čo by bola veľká škoda, keby sme o tento zážitok prišli... Lebo... ako by som Vám to priblížila... niečo ako Kathakáli som asi ešte naozaj nevidela. Je to vlastne spojenie tanca, hudby a divadla. Ale popri živej hudbe (hlavne bubny a malé činelky) a ujúkavom speve tu nie je žiadne hovorené slovo. Herci-tanečníci vyjadrujú všetko mimikou, gestikuláciou a pohybmi tela. Pred samotným predstavením sa diváci môžu pozerať na prípravu masiek. Jednotliví herci sú namaľovaní na nespoznanie a hlavne účelovo, aby mimika vynikla a výraz tváre bol intenzívnejší. Potom sme dostali také menšie vysvetlenie, ktorá emócia sa ako zobrazuje (najmä mimikou), ktorý znak (pomocou rúk, ako posunková reč v podstate) znamená aké slovo, či odkaz. Ten herec, čo nám slúžil ako ukážka, bol veru bravúrny, jeho mimiku mám ešte teraz pred očami... A mal neuveriteľne jemnú gestikuláciu, aj na tú diaľku som mala pocit, že sa pozerám na ženské ruky a nie na mužské. Inak ďalšia dôležitá vec – ženy tu nehrajú. Všetky postavy zobrazujú muži. A sranda je aj, že všetky postavy majú akési zvláštne sukne, dlhé vrkoče a niečo ako naše party (veľké čelenky). Je to celá veda, či hudobník, či spevák, či herec študuje 6 rokov... A samotné predstavenie? Nuž, keď mám byť úprimná, nielen pre strašne silnú klímu (ako, že mi bolo zima) som sa nevedela dočkať konca. Ale časom ma tie bubny a činelky stále v rovnakom rytme, len s malými obmenami a ujúkanie speváka unavovali. Samozrejme je to individuálne, Lukáš bol nadšený :) Ale ja s rodičmi sme vzdali hold hercom a ich géniu, lebo podali fakt úžasný výkon a bolo vidieť, že idú naplno, ale bolo to na nás už veľmi dlhé a monotónne, takže sme odišli pred koncom. Ale ten úvod s vysvetľovaním a ukážkami bol ÚŽASNÝ!!!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček Jakuba Fila

Glváč by mal byť ďalší zo smerákov do partie k Ficovi a Kaliňákovi

Zbieha sa okolo neho priveľa mien.


Už ste čítali?