Rwanda trip (náučno-zábavný príbeh s napínavými momentmi)

Autor: Katarína Legrand | 13.12.2018 o 21:53 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  583x

Je možné, že, keď ste si prečítali názov tohto článku, niekoľkým z vás prebehli po chrbte zimomriavky… Mmm, najmä, ak ste videli Hotel Rwanda alebo Sometimes in April…

Áno, odporúčam aj ostatným si tieto filmy pozrieť. Ja sa na ne tiež chystám, aj keď doteraz som nechcela… Ale teraz už chcem, nech viem viac, mám vo veciach jasnejšie a hlavne, Sometimes in April je vraj vcelku realistický film… Každopádne nejaké informácie mám od našej vtedajšej logistky v Burundi, nejaké od doktorky Evky, čo robí v Muragu v Burundi, od domácich Rwanďanov, od burundských domácich, čo sa bude dať vysvetlím, čo nie, si následne môžte pozrieť a vyjasniť vo vyššie menovaných filmoch ;). Ale hneď na začiatok, zimomriavky preč, Rwanda je toho času nazývaná africkým Švajčiarskom a ja môžem len potvrdiť, že je to tak. Strávila som v Rwande pred 7 rokmi, bohužiať len tri, ale o to úžasnejšie a nezabudnutejľnejšie dni.

Rwanda a Burundi boli dlho dlho jednou krajinou, v ktorej žili Hutuovia, Tutsiovia a Pygmejovia. Potom sa dostali pod nadvládu Belgičanov, ktorí časom zistili, že Tutsiovia sú inteligentnejší ako Hutuovia a dosadzovali ich do vedúcich pozícií… Áno, áno, keď Belgičania stratili svoju kolóniu a tá sa dostala do rúk Rwandaburunďanov, vznikol z toho samozrejme problém… Nečudo… Problém asi taký, že Hutuom sa nepáčilo, že Tutsiovia sa majú lepšie. A nasledovali rôzne boje, nepokoje, ktoré vyústili až v genocídu Tutsiov Hutuami v 1994. V tom období zabili Hutuovia takmer millión Tutsiov. Táto strašná vojna skončila a Rwanda-Burundi sa rozdelili na dva samostatné štáty Rwandu a Burundi v 1996 (v podstate to pripomína nás a Čechov, až na to, že my sme sa rozdelili v mieri a oni po vojne. Ale jazyky majú veľmi veľmi podobné, možno ešte podobnejšie ako sú slovenčina a čeština). V Rwande ostalo približne 80% Tutsiov a 20% Hutuov a v Burundi asi 85% Hutuov a 13% Tutsiov (zvyšok sú Pygmejovia 1-2%).

Rwanda od toho obdobia prosperuje bez nepokojov, bez problémov, podporuje sa cestovný ruch, k turistom sa správajú veľmi úctivo, preorientovali sa z francúzštiny na angličtinu (aj keď domáci stále viac reagujú na FJ ako na AJ, aj názvy v hoteloch a jedálne lístky sú prevažne vo FJ). Pán prezident je evidentne veľmi osvietený, prikazuje upratovať, zakázal igelitové sáčky, nečudovala by som sa, ak by dával príspevky rodinám, ktoré si vysadia kvetinky pred domčekom… Naproti tomu, Burundi je, ako som už písala, tretia najchudobnejšia krajina sveta, že by zrovna napredovala sa povedať veru nedá a, hlavne, v Burundi vojna pokračovala. Tutsiovia boli prenasledovaní Hutuami, museli sa schovávať, až do 2006, kedy nepokoje skončili. Odvtedy je relatívny pokoj, vedúce pozície musia byť “vyvážené”, čo znamená že, ak je prezident Hutu, viceprezident musí byť Tutsi a podobne… Takže v princípe, Rwanda je určite lepšia voľba ako Burundi... ale ja som si samozrejme nevyberala…

28.12. začal náš výlet. Vyrazili sme z hotelíka pre misionárov v Bujumbure, ktorý spravujú talianski Xaveriáni (taký rád). Bol úžasne čistý vzduch, krásne nám na cestu svietilo slniečko. Cesta, ktorú som už absolvovala niekoľko krát bola najkrajšia, akú som zatiaľ zažila. Na burundsko-rwandské hranice sme dorazili približne okolo obeda. Jasné, bolo treba povypisovať všelijaké prkotiny, ale nakoniec všetko prebehlo relatívne hladko a bez ťažkostí. Akurát si ma skoro nechal jeden rwandský pohraničný poliš, lebo som len tak ledabolo zahlásila, že má krásne ruky (keď nám rozdával pasy;) a baby (Tinka a Renátka) mu to preložili. Tak on vrámci srandičiek zahlásil, že keď uvidím aj jeho nohy, budem ho milovať a, že môj pas si aj so mnou necháva. Ale pekný bol celý :) Ináč baby, musím zhodnotiť, že veru v Rwande som videla jednoznačne viac fešákov ako v Burundi. A tzv. rozčapené nosy, ktoré sa každému vyjavia pri predstave Afričana, sú u veľa Tutsiov krásny úzky malý nos. Rovnako ako veľké pery sú u veľa Tutsiov úzke – okrem tmavej pleti sú ako Európania. A su vysokí a chudí (to všetko preto, že v minulosti prišli z oblasti Etiópie).

Už cesta bola na inej úrovni, ako cesty v Burundi. Označené čiary, pekne vyhradené vyasfaltované sťaby chodníky na okraji cesty pre chodcov, všade odtokové jarky popri ceste, spevnené úbočia kopcov a hádajte, čo? Dopravné značenie!!! V prvých dedinkách sme pozorovali neporovnateľný poriadok, takmer žiadne viditeľné smeti popri ceste, ani popri domoch, na priedomkoch nasadené kvetinky, pekné živé ploty, menej ľudí popri cestách, nielen ženy, ale aj muži s pracovnými nástrojmi. Polia väčšie, pekne prerozdelené, dokonca som videla aj lány kukurice, veľké ryžové polia. Samozrejme nejde o nič prevratné vrámci Európy, ale keď vidíte dve krajiny, ktoré boli pred 15 rokmi spolu a dnes je medzi nimi takýto rozdiel, hľadáte dôvod… Prvé väčšie mesto, menili sme peniažky a v banke som sa cítila ako v Európe – klíma, krásna angličtina, čistučko čisto…

Potom sme pokračovali horským priesmykom, prechádzali sme krásnymi nekončiacimi kopcami, obrobenými do neuveriteľných výšin, deti nám kývali, až sme zbadali náš cieľ – obrovskú výrazne členitú vodnatú plochu, obklopenú kopčekmi a kopcami, tiahnucimi sa k nebu. V určitých úsekoch vraj obsahuje voda jazera Kivu, ktoré sa nachádza na hranici Rwandy a Demokratickej Republiky Kongo, metán, čo znamená, že v tých oblastiach nie je zrovna bezpečné sa kúpať. Našťastie pri meste Kibuye, kde sme boli my, je voda úplne, ale totálne neškodná, sladká, bez parazitov, čo vám vlezú do mechúra a narobia vám tam šarapatu, takže sa tam môžte bezpečne kúpať a užívať si pocit morského pobrežia :)

Podľa odporučenia nášho misionára Jirku, ktorý pracuje kúsok do kopca nad Kibuye, sme pomerne ľahko našli hotelík Home Saint Jean, nádherne situovaný na útese nad jazerom. Izby boli skromné, spali sme po dvoch na trošku väčších posteliach, mali sme spoločné vécka a sprchy, ale za 5 Euro v pohode. Večeru nám síce priniesli po 2 hodinách, ale bola vcelku chutná, vínko ešte chutnejšie, pokecali sme s domácim Francisom, ktorý pomáha našim misionárom už asi 2 roky. Milý chlapec, 27-ročný, ktorý hovorí francúzsky aj anglicky, si zatiaľ zarába na štúdium, ktoré si musia platiť. Len, ak v prvom ročníku dosiahnu určitý počet percent, môžu získať štipendium. Takže 27-ročný chlapec, so školou asi ako naša stavebná priemyslovka, pracuje na rôznych stavbách, kde robí šéfmajstra, aby si zarobil na vysokoškolské štúdium. On nám povedal, že vo vojne umrelo asi millión ľudí.

Ráno som si najprv musela vystáť radu na sprchu. V danom hoteli totiž práve prebiehala akási mini konferencia alebo skôr výuka pospolitého ľudu (prevažne žien) najmä o tom, prečo treba ukladať peniaze do banky, ako to robiť, čo sa tým dá získať, a tak. Vrámci toho, týmto ľudom zaplatili tri noci v hoteli aj so stravou a u niektorých bolo vidieť, že častokrát nemajú veľkú hojnosť v jedle. Nabrali si večer na švédskych stoloch kopcovité taniere jedla, ktoré ich stiahnuté žalúdky nemohli ani poňať. Na raňajky niektorí z nich nevedeli vcelku používat príbor… Ale ráno sa všetky ženy do jednej pekne osprchovali a navoňali, takže išla voda len v jednej jedinej sprche, aj to len cícerkom. Avšak, keď zbadali, že umuzungu stojí v rade, zalarmovali zamestnancov a tí hneď prišli ku mne, informovali, čo, a ako, a hlavne, že pustia zásobnú cisternu, aby som sa osprchovala. No paráda.

Úžasný ovocný šalátik na raňajky a vyrazili sme na výlet lodičkou po jazere. Francis pre nás prišiel, všetko vybavil a išiel s nami aj na výlet. Plavili sme sa chvíľočku, okolo polostrovov, neskôr ostrovov, zelených, divých a najväčší gól boli kravy, pasúce sa na kopcoch ostrovov. Dozvedela som sa, že kravy si pekne krásne preplávu z pevniny na ostrov, tam sa popasú a vrátia sa domov. Že vraj už veľa kráv zachránilo ľudské životy, v čase vojny, preplavovali ľudí na chrbtoch… Ostrovček, ku ktorému sme sa plavili, nebol nijak ohurujúci, ale urobili sme si tam okružnú prechádzku, vypili si fantu v húpacej sieti a odviezli sa naspäť na pevninu.

Potom už sme vyrazili na cestu do Kigali, hlavného mesta Rwandy. Kigali je obrovské, farebné, pulzujúce mesto, rozkladajúce sa na početných kopčekoch, plné motoriek, taxi-motoriek, áut a ľudí, nečakane čisté, s upravenými kruhovými objazdmi, obchodnými centrami, semaformi, radovými zástavbami, kde tu sa mihnúcimi cudzincami a, čo je dôležité, rozvíjajúce sa závratnou rýchlosťou. V jednom z nákupných centier sme zamenili peniažky, nakúpili rwandské kávičky, čajíčky a potraviny v supermarkete, o akom sa nám v Buji môže len snívať, nabaštili sme sa vo foud courte veľmi chutne a lacno a hurááááááááááááááááá smer Akagera national park.

Cesta sa míňala rýchlo, bezpečne sme dorazili do dedinky, z ktorej sa malo odbočovať na národny park, videli sme aj šípku na rovnomenný hotel. Pri každej ďalšej rozbočke sme ostrili zraky, aby sme náhodou nezišli z cesty a hlavne, aby sme neminuli nejakú odbočku k hotelu. Na poslednej križovatke už bola šípka len na park, ale verili sme, že hotel bude rovnakým smerom. Pomaly sa už aj stmievalo, vyšli sme z poslednej dedinky a cesta bola tmavšia a tmavšia, opustenejšia a opustenejšia. Šípka na hotel stále nikde. V diaľke sa blýskalo… Už to bola hodná chvíľa, čo sme nestretli živú dušu, niekde ďaleko sa mihotali tri výrazné svetlá, ale zdalo sa nám to príliš ďaleko na to, aby to bol hotel… Elektrické stĺpy sa stále ťahali pozdĺž cesty, tak sme si v duchu mysleli, že musia predsa viesť k nejakému objektu, kde je potrebná elektrina… Keď sme už, ale minuli aj veľký oblúkový vstup do Akagera national parku, prestali sme si byť tak istí, či ideme správne. Všade tma, nikde nikoho a predstava národného parku plného divých zvierat, ktoré vychádzajú na lov práve na noc… K tomu Renátkine skúsenosti, ako ich naháňal z jednej strany slon a z druhej nosorožec, nebolo nám všetko jedno… Našťastie Tinka bola neochvejne presvedčená, že hotel tam niekde musí byť, že sú tu predsa stále tie elektrické stĺpy, a že otáčať sa nemá zmysel…

Pokračovali sme teda ďalej, ale napätie sa dalo v aute krájať… Až sme asi po 15-20 minútach zdanlivo nekonečného putovania v tme, zbadali malé svetielka a ďalšiu bránu. Tak sme si vydýchli… Neviete si predstaviť, ako nám odľahlo, že sme v bezpečí… Policajti nám povedali, že od hotela sme už len asi na kilometer. To ticho, čo sme mali v aute, sa zmenilo na radostné výkriky a smiech a tešili sme sa už ako si otvoríme vínečko, čo sme kúpili v Kigali… Ďakovala som pánbožkovi v duchu, že sme dorazili bezpečne do cieľa… A ten veľký krásny hotel, s milým ochotným personálom a útulnými priestrannými izbami za rozumnú cenu, bola fantastická bodka za pestrým a ku koncu výrazne napínavým dňom :)

Nasledujúce ráno sme vstávali veľmi skoro, keďže lovci lovia za šera a bylinožravce tiež vyrážajú na pašu v skorých ranných hodinách. Na safari sa vždy chodí skoro ráno. Raňajojky v hoteli teda o šiestej, všetky saky-paky napratať do auta... A zrazu sa z ničoho nič zjavil pri našom džípe pavián a len-len, že nám neukradol nákupnú tašku s orieškami... Veselá opičia príhoda na úvod a môžme teda vyraziť v ústrety divočine. Pred vstupom do parku sme zistili, že nám nezvýšil guide, ale vyťažili sme zo situácie, čo sa dalo a nalepili sme sa na džíp s dvoma mladými Frantíkmi a ich guidkou, že pôjdeme v ich stopách. Guidka nás zbadala a našťastie sa k tomu postavila veľmi veľmi pozitívne a za pár minút, zastavili - ona vystúpila z ich auta, prišla k nám, povedala nám základné informácie, ako sa správať v parku, čo môžme, čo nemôžme a, že nemá problém byť aj našou guidkou. Jasnačka, že sme jej dali dáky peniaz a tešili sme sa, že sme takto ľahko prišli k sprievodcovi.

Spočiatku bola cesta pokojná, kde tu sa mihli dáke paviány, či makaky, až sme zbadali prvé malé stádo antilôp – najčastejšie sme videli tie najmenšie, ale najkrajšie, ktoré sa volajú impaly. Sú škoricovohnedé a majú take terčíky na riťkách – tri čierne prúžky, ktoré slúžia na rozoznanie sa v buši. Antilôp bolo viac, potom sme mali zastávku na „Hippo beach“- hrošej pláži. A podľa názvu sme videli hrochov, zväčša však ich nozdry :D, ale z času na čas nám ukázali aj celú hlavu a kúsok chrbta. Potom nám sprievodkyňa ukázala, kde sú dva krokodíly a mohli sme sa pozerať aj cez ďalekohľad. Na tomto mieste bolo aj krásne vtáctvo a nádherné ružové lekná vo vode. Ďalšia cesta cez buš bola pomerne dlho pustá na zverstvo, príroda bola, ale typické safari, hustý buš, všade akácie, v pozadí nádherné kopce. Človek si aj trošku zúfa, či vôbec uvidí tie žirafy, slony a zebry, keď už niekoľko minút nevidí žiadneho živého tvora...

Vtedy džíp pred nami zastavil a my sme ich zbadali. Naozajstné živé krásne obrovské slony. Obžierali práve dáku akáciu (papajú vraj tie pichliače, pre nich nie sú pichľavé, ale mňamkové ;), boli tam veľké slonice aj mláďatká, vytiahli sme všetci foťáky, nalepili sa na ľavé okno a fotili o sto-tristo. Potom už Renátka (naša špičková šoférka a ostrieľaná safari návštevníčka) hlásila, že slony mávu ušami, čo je výstražné znamenie a mali by sme rýchlo dofotiť a pohnúť sa ďalej, keď vtom nás všetkých vyľakalo zatrúbenie z pravej strany. V sekunde sa všetky naše hlavy otočili doprava, kde sa na nás obrovskou rýchlosťou valila veľká slonica, samozrejme, o dušu mávajúca ušami. Renátka nemohla ani len trúbiť (lebo keby zatrúbila naštvala by milé slony ešte viac), ostávalo jej len tlačiť sa na džíp pred nami (keď sme dve autá blízko pri sebe, pôsobíme ako veľké zviera a slon si na nás až tak netrúfne) a hypnotizovať ho pohľadom, mysliac si: Preboha, kuknite sa do spätného zrkadielka, rúti sa na nás slon, pohnite sa už konečne, pohnite!!!

Áno, tieto myšlienky som mala v hlave aj ja, pozerajúc sa na obrovského niekoľkotonového slona, približujúceho sa k nášmu džípu metrovými krokmi. A myslím si, že si to mysleli aj Maťo a Tinka. Proste sme mali všetci stiahnuté riťky a priali sme si, nech už sa tí pred nami konečne pohnú... Našťastie boli naše priania vyslyšané, džíp pred nami sa pomaly pohol ďalej a my sme mali pocit, že sme unikli naozaj o chlp. Vzrúšo dobrodrúžo... Videla som slonaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa, ozajstného, mávajúceho ušami, malé sloníča, trúbiaceho slona, naháňajúceho strach... Doteraz sa mi nechce veriť, že to nebolo z filmu... Ono tie slony boli také útočné aj preto, že tam mali aj mláďatá a slonice v prvom rade chránia mladé, samozrejme...

So slonmi začalo zvierat pribúdať. Buš sa preklenul do savany a na priestrannej lúke sme nevedeli, kam skôr pozerať, či na žirafy, či na zebry, či na antilopy druhu waterbuck. Mala som pocit, že účinkujem v prírodopisnom seriáli. Krásne zvieratá, prenádherné, vo svojom prirodzenom prostredí, prirodzene sa správajúce, nerušene sa kŕmiace. Najúžasnejšie bolo, že máme na našej Toyotke (áno, áno, na našej “maličkej” Toyotke Prado) aj strešné okno, tak si viete predstaviť, kde som bola nainštalovaná ;) Za veľkou savanou, bolo opäť kúsok pásmo bušu, kde sme videli opakovane stáda impál - sú také skromné, ale prekrásne, či mláďatá, či dospelé...Po ľavej strane sme sa kochali krásnymi kopcami a neskôr sme sa opäť ocitli na inej preveľkej šťavnatozelenej lúke, kde sme v diaľke mohli obdivovať početné stáda byvolov. K nim sa nemožno priblížiť priveľmi, lebo vedia útočiť, najmä, keď sú v takých veľkých stádach. Avšak aj napriek vzdialenosti to bol zážitok. A boli tam aj zebrie rodinky, waterbucky a zopár žiráf. Človek sa nevie vynadívať... Milou bodkou na záver bol osviežujúci dážď, aby sme zažili safari za každého počasia a, aby sa nám naozaj vryl tento jedinečný výlet do pamäte...

Posledné štyri hodiny v Rwande sme už len upaľovali autom smerom k rwandsko-burundským hraniciam, pretože už bolo dosť neskoro, hranice zatvárajú o 6 a naviac o pol 7 je už tma. A nie je zrovna bezpečné premávať sa po burundských cestách po večeroch. Ale našťastie sme to krásne stihli a v zdraví sme dorazili do domčeka našich lekárov v Gasure. Zatiaľ najkrajší, aký som v Burundi videla. Postavili ho ešte talianski misionári, je to priam luxusný rodinný dom. A tiež tam spravujú nemocnicu poľské a iné rehoľné sestričky – jednu poľskú som spoznala a bola veľmi-preveľmi sympatická.

Toľko o krásnej, farebnej, pohostinnej Rwande, verím, že aj Vám sa zapáčila. Ja by som sa tam ešte vrátila, na severe sú krásne vulkány a gorily v džungli a ktovie, čo ešte. Ale už asi nebude, kedy a, s kým...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Električky pre desaťtisíce ľudí blokuje Kočnerov kontakt

Podnikateľ Božek bráni prístupu k elektrickej stanici pre trať do Karlovej Vsi.


Už ste čítali?