Prvá zaujímavosť, ktorú som zabudla popísať v indických pikoškách, je, že naši pacienti, ako, ale aj väčšina tunajšieho obyvateľstva, má/používa len jedno meno. Nezvyknú udávať priezvisko. Veľa mužských mien končí na appa (čo znamená otec) alebo anna (čo znamená brat) a veľa ženských mien zase končí na amma (čo znamená mama). Takže tu mávame veľmi často a opakovane všelijaké tety, babky, ale aj mladé ženy s menami – Gangamma, Shivamma, Pakiramma, Allamma a u chlapov zase – Malappa, Eranna, Ellappa, Uligappa.
Ľudia k nám chodia z našej dediny, z okolitých dedín, kam na mobilnú kliniku nechodievame, ale aj zo vzdialenejších dedín, kam chodievame na mobilné kliniky. A niekedy k nám dokonca prídu aj zo vzdialenosti okolo 80km, lebo sa vraj dopočuli, že dávame „pekné lieky“. Je to samozrejme veľmi príjemný feedback, ale zároveň aj akási zodpovednosť. Keď už merali toľkú cestu, aby to aj malo dáky efekt... alebo im porobíme aspoň nejaké z tých pár vyšetrení, čo môžme urobiť, nech máme dáky ucelený obraz, o tom-ktorom pacientovi, a nech aj on má pocit, že sa s ním niečo robilo, keď už prišiel z takej diaľky.
Keď už sme pri dobrom pocite pacientov, veľakrát im dobrý pocit zapezpečí len a len injekcia – je to jedno, či vnútrosvalová alebo vnútrožilová. Aj keď nevidím dôvod prečo ich trápiť, niekedy vyslovene čakajú len na to. Lebo veria, že injekcia im pomôže, že lieky nestačia... Nuž tak, keď tak veľmi chcú, dáku im vždy vymyslíme. Aspoň dáky B-komplex (v podstate ten má veľakrát len rolu placeba).
Častokrát, najmä, ak sú z dákej vzdialenejšej dediny, chodia po skupinkách, až skupinách. Na motorku sa naložia 3-5 a všetci za radom sa nechajú povyšetrovať. Alebo príde jeden deň otec, na ďalší deň privedie ženu a deti,a potom ešte aj svojich rodičov :) Raz tak prišlo sedem babiek v jednom tuktuku. Lebo jedna z nich už u nás bola, tak teraz nahovorila aj kamošky. Postupne sa všetky dali povyšetrovať, vyzdvihli si lieky v našej lekárni, a potom si svorne zjedli obedíky na našom schodisku :)
Deduško Eranna
Deduško Eranna je asi 75 ročný (odhadom, vyzerá dosť staro, je vychudnutý a zvráskavený, ale, ktovie... možno má aj menej rokov) pán, ktorému sestry zistili vysoký tlak, dali mu lieky a on si odvtedy chodí každý deň merať tlak. Či ho má dobrý. Potom sa mu stalo, že nepekne spadol, spravili sa mu škaredé rany na kolenách a ľavom ramene a tie teda bolo treba tiež ošetriť. Nuž a teraz po malej pauze, kedy chodil pravidelne v pondelky, chodí zase každý deň. Vždy dokrivká, posadí sa priamo predo mňa, aj keď to znamená, obísť prvú stoličku a sadnúť si až na tú druhú, a pozerá sa na mňa. Nuž a ja naňho: Eranna, ako sa máte, čo Vám je? A on sa usmeje, povie, že sa má dobre a, že si prišiel skontrolovať tlak. Alebo inokedy ukáže na tie svoje staré rany, akože mu ich mám ponatierať analgetickým gelom. Nuž tak mu pekne vždy odmeriam tlak, vždy ho má dobrý, posledné dni dokonca trošku nízky, niekedy ho aj namastím a dáme mu vždy dáky špeciálny liek navyše. Niekedy vitamín C, niekedy cukríkové ajurvédske lieky na kašeľ a niekedy dostane aj ozajstné lieky. Ako dnes, keď prvý krát prišiel s tým, že mu niečo je. Že kašle. A fakt mal začínajúci zápal pľúc a bol horúci. Tak dostal ATB. Nuž je to taký náš inventár, keď nepríde, aj sa oňho strachujeme, čo sa stalo, že neprišiel. A ešte som zabudla, že niekedy príde len ukázať, že sa ostrihal, umyl alebo má čisté oblečko ;)
Pakiramma a jej dcéry
Pakiramma je jedna úbohá žena (vraj ju muž bíja), možno tak 60 ročná (možno menej ťažko povedať) vychudnutá na kosť, anemická (chudokrvná), rovnako ako aj jej dcéry (tie vyzerajú na niečo medzi 20-30), jedna chudšia ako druhá a jedna ešte k tomu trpí šeroslepotou. Raz prídu pre lieky na šeroslepotu, raz prídu, že niektorá z nich nemá apetít (čo je normálny príznak anémie, takže vôbec si nemusia vymýšľať), raz si Pakiramma rovno vypýta infúziu, že je slabá a len to jej pomôže. A vždy sa usmieva, aj keď jej je zle... A potom nám prinesie roti (to sú také tunajšie lokše z obilniny sorgho, ktorá sa tu väčšinou pestuje) aj s dákym čatní. Najchudobnejšia, najvďačnejšia a najštedrejšia... Tak to chodí asi vo všetkých krajinách sveta...
Babička z Ayannuru
Tak toto je nezabudnuteľná babča. Prvý krát som ju zažila ešte s pani doktorkou Marikou na mobilnej klinike v Ayannure. A bola taká pekná, že som jej to vtedy aj povedala, odfotila sa s ňou, ona sa tešila, vtipkovala a po tom, ako odišla, sa vrátila s tým, že aj jej krava je chorá :) A teraz naposledy, keď sme tam boli na mobilnej klinike, prišla tiež, celý čas si z nás robila prču, aj z detí okolo. A, keď sme jej povedali, že by mala ísť na operáciu katarakty (robia to tu v jednom neďalekom meste, zadarmo, a potom dostanú títo starí ľudia štýlové tmavé okuliare a vyzerajú komicky fancy), ona, že len, keď ju tam vezmeme my. Že inak sa bojí... Čo s ňou, babkou humoristkou.
Hluchý dedulo z Devipury
Toho som tiež prvý krát spoznala ešte s doktorkou Marikou. Vtedy doktorka niekoho vyšetrovala a ja som zbadala ten jeho pohľad. Taký milý vľúdny aj trošku šibalský a ukazoval mi prstom, že sa mu krúti hlava. Ja, že, čo to, čo to? A potom sme zistili, že je hluchý, ale teda, že sa mu krúti hlava. Mal vysoký tlak, ale už si nepamätám, či dostal na to lieky. A minulý týždeň tam bol tiež a tiež chcel lieky na točenie hlavy. Vyšetrili sme ho, mal vysoký tlak, aj výrazný šelest na srdci, vravela som, že potrebuje lieky na srdce. Lenže, keď tam nikoho nemal, komu by sme to povysvetľovali, ktoré lieky, kedy má brať, nemohli sme mu ich dať. Tak sme čakali, či nepríde niekto, kto ho pozná. A on nám v medzičase veľmi komickým spôsobom ukázal, že má tri dcéry, že sa vydali do mesta a má aj synov. Taký bol utešený, že mi bolo strašne ľúto, že neprišiel žiaden jeho príbuzný a teda sme mu nedali žiadne lieky. Vyzeral veľmi čisto, múdro a zodpovedne... Zaslúžil by si dobrú liečbu...
Dievčatko Lana
Lana má asi 12 rokov a prišla s takou anémiou, že sme sa čudovali, že ešte chodí po svojich. 21 Hgb (hemoglobín). Norma je tak od 120 u žien a 135 u mužov (zhruba, na čísla som nikdy nebola). Len teda, aby ste videli ako hlboko pod normou bola. Mala to z výraznej a častej menštruácie. Plus treba doplniť, že anemických je tu veľa, kvôli prevažne vegánskej strave, ale až takto veľmi to mala táto dievčinka kvôli tej menštruácii navyše. Rodičom sme vysvetlili, že potrebuje gynekologické vyšetrenie a transfúzie. Myslíte si, že ju vzali do nemocnice? Nie! Otec šiel vybavovať staršej sestre svadbu do mesta Mangalore a práve tam mal toto dievča zobrať na vyšetrenie. No nezobral ju so sebou. Že vraj dostáva pečienku, a iné, na železo výživné potraviny a, že už sa má lepšie... Jasné, že sa nemala...
Dvojičky z Edivaly
Tie sme mali vrámci med-re-check-u v Edivale. Dvojičky, chlapec a dievčatko, 6 mesačné, kojené materským mliekom a môžte si tipnúť, ako vyzerali. Dievčatko kosť a koža, obrovské brucho (to z podvýživy), s takmer žiadnym svalovým tonusom (bez sily v nôžkach a rúčkach) a chlapec – nuž, takpovediac ako hora. Ale vraj on je chorý, má soplík a kašlík. Nuž verím, že má, ale tá malá vyzerala pre mňa oveľa oveľa vážnejšie... Mama dávala väčšinu mlieka chlapcovi, samozrejme...
Mama s dcérou z nášho Pannuru, silné hinduistky
Raz prišli na vyšetrenie mama (asi do 50) s dcérou, takou mladou veľmi peknou (asi do 30). Najprv som vyšetrila mamču – bola anemická, mala vodu v bruchu a celá bola taká dáka ubolená. Ale nič až také špeci, o čo by sa dalo oprieť. Dcéra prišla s tým, že je 3 roky vydatá a nemôže otehotnieť. Celkové vyšetrenie úplne v norme, až na evidentnú anémiu. Obom sme dali spraviť hemoglobín, myslím, že mama mala kolo 50 a dcéra kolo 80. Takže pod normu, a keď som sa ich pýtala na stravu, prišli sme na to, v čom je háčik a, v čom tkvie celý a jediný zádrhel. Sú hinduistky, takže nejedia žiadne mäso, ani vajíčka. Jediné, čo živočíšne prijímajú, je mlieko... Nuž tak nečudo, že sú podvýživené a chudokrvné, mama má asi aj ten ascites z nedostatku bielkovín (lebo dľa vyšetrenia tomu nič iné nenaznačovalo) a mladá s veľkou pravdepodobnosťou z toho istého dôvodu nemôže otehotnieť... Telo cíti, že by nezvládlo uživiť ďalší organizmus... Ale, keď som jej to povedala, nič to s ňou neurobilo. Oni nebudú jesť mäso... Ani keby jej to mohlo priniesť otehotnenie. Tak dostali sirupy na anémiu, povedali sme im, ktoré rastliny obsahujú veľa železa, aby ich jedli a robili si z nich odvar a uvidí sa...
Uligamma + Uligamma + Uligamma + Uligamma z Ramathnalu
Raz bol taký veľký sviatok, zvaný Mahashivaratri, kedy vraj Boh Shiva spí a hinduisti sa preto celý deň a noc postia a na ďalší deň potom oslavujú. Je to tiež deň, kedy sa strieda zimné s letným obdobím, a aj preto sú všade všelijaké slávnosti, sprievody a púte. Jedna taká išla aj okolo nášho centra a, keďže došlo k nejakej nehode a pár ľudí sa zľahka zranilo, tak sa prišli k nám dať ošetriť. Medzi nimi aj jedna staršia pani, zvaná Uligamma, z Ramathnalu. Boli s ňou aj tri kamošky, a keď odchádzali, poprosili ma, nech pozriem ešte jednu, že kašle a soplí. Veď jasné, a potom, keď som sa pýtala na meno, že je tiež Uligamma z Ramathnalu. Tak som sa nad tým pozastavila, ale vravela som si, že je to asi len zhoda okolností. Ale veru nebola. Keď odišli, sestra Shanti mi vysvetlila, že to boli, všetky štyri, niekdajšie chrámové prostitútky a všetky sa volajú Uligamma a majú na čele nie červenú bodku, ale taký obĺžniček. Tieto chrámové prostitútky boli kedysi úplne bežné, hinduisti stále oslavujú ten deň, kedy sa zvykli mladé dievčatá odovzdávať chrámu na tieto účely. Je to síce dnes už zakázané, ale ten sviatok má stále veľký úspech a pravdepodobne sa stále dáko podpultovo odovzdávajú nejaké mladé ženy chrámu. Tieto štyri boli z akéhosi azylového domu v Ramathnale, ktorý tam, pre tieto chrámové prostitútky, postavil páter Eric, keď v tejto oblasti ešte pôsobil. Tak už teraz si nažívajú relatívne v pohode a evidentne sú to kamošky až do smrti. A všetky sa volajú rovnako. Mňa len udivuje, že aj napriek tomu, do akých životných podmienok sa kvôli hinduizmu dostali, ďalej vyznávajú toto svoje náboženstvo tak oddane, že idú ešte aj na 10 dňovú púť... (asi to pre nich nebolo až také hrozné, aká je tá predstava pre nás... alebo to proste berú, že to tak je a inak to nebude... teda, v tomto živote)
Nuž tak toľko pár príkladov a zaujímavostí z našej ambulancie. Niekedy je to naozaj boj s veternými mlynmi. Niekedy kvôli tvrdohlavosti, či prílišnej upätosti k tradíciám, či náboženstvu u pacientov, niekedy kvôli systému, ktorý tu je. Že je špecializovaná lekárska starostlivosť ďaleko a pre bežných chudobných dedinčanov dosť ťažko dostupná. Niekedy ich pošleme za nejakým špecialistom a oni idú k inému, lebo tomu jednoducho nerozumejú dostatočne alebo sa popletú alebo si neuvedomujú tie rozdiely...
Komické je aj, keď sa im nejaké lieky znepáčia, lebo vyzerajú inak, ako tie, čo mali predtým. Alebo povedia, že majú to a to z tých nových liekov... Ja ich budem nadarmo presviedčať, že zápal močových ciest nemôžu mať z vápnika... (ktorý dostali na kosti, lebo majú chronické bolesti)
A najhoršie je, keď prídu za mnou po tom, ako už boli u všelijakých špecialistov, tí im vraj nepomohli a myslia si, že ja prídem s niečím preborným... S mojími minimálnymi vyšetrovacím možnosťami...
Nuž je to s nimi niekedy ťažko... Človek by rád pomohol, ale, keď nemá, ako...
Tak sa len snažíme pomôcť, čo len trošku, ako sa nám dá...
