reklama

Loyola health care center

Loyola health care center je malé zdravotné stredisko v indickej dedinke Jagir Pannur v štáte Karnatáka, kde som pracovala pred 4 rokmi. Jeho súčasťou je malý kláštor rehoľných sestier, ktoré v tomto stredisku pracujú.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Stredisko pozostáva z jednej gigantickej ambulancie :), kde ordinuje pani doktorka Mária, a keď odíde, budem tam tráviť čas ja. Potom máme laboratórium, kde sa dajú vyšetriť nejaké markery (ASLO, CRP, RF, glukóza, kreatinín, Hgb, malária, týfus), ale nie je toho veľa a dľa môjho názoru to nie sú veci až tak potrebné a napomáhajúce zvoleniu liečby (vzhľadom na spektrum pacientov, aké som tu doteraz videla). V Afrike síce mali len mikroskopy, ale to, čo mi vyšetrili, bolo pre mňa omnoho užitočnejšie, ako tieto vyšetrenia tu. Ale, tak budem musieť pracovať s tým, čo mám, zase sa hádam niečo naučím. Ďalšou miestnosťou je pôrodná sála, celkom peknú k svetu kozu majú. Pre bábätko síce len staré váhy, z ktorých sa predvčerom jeden bubáčik skoro skotúľal, chudiatko, ale tak účel splnia (keď dáme pozor pri vážení ;). A ešte je miestnosť pre mužov a ženy - tieto sa využívajú, ak nejaký pacient potrebuje (alebo si vypýta ;) infúziu alebo aj pre mamičky po pôrode do ďalšieho dňa. Inak, čo sa týka pôrodov, ešte stále sa 80% pôrodov odvádza v domácich podmienkach. Málokto ide rodiť do nemocnice. Ale, keď aj rodia v nemocnici, je to väčšinou šup-rup, bez nejakých výraznejších ťažkostí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V druhom krídle budovy je kláštor. Sestry bývajú po dvoch a my sme s pani doktorkou tiež spolu na izbe. Je to tu skromné, ale čisté. Mám úplne normálne vécko aj s toaleťákom ;) a, čo sa týka sprchovania, po Afrike žiadna zmena – veľký kýbel, malý kýblik a ideš - oblievanie a otužovanie v jednom, na tri mesiace mi to len prospeje :) Na poschodí máme práčku – tri veľké kamene s nerovným povrchom, ktoré slúžia ako kedysi tzv. valchy – čiže slúžia na rajbanie. Bolo mi povedané, že je to veľmi elegantné a pohodlnejšie ako pranie v rukách, tak to zajtra skúsim. Je to vlastne na streche, z ktorej je inak skvelý výhľad na našich susedov. Tak tam, ráno, keď čakám, kým budú hotové raňajky, pozorujem ľudí, ako chodia ráno po vodu k nádrži, ako si zametajú pred domami, ako berú kravy na vychádzku a tiež, ako idú za dedinu za nejaký kríček na veľkú (a malú). Áno dobre čítate, ľudia tu asi nemajú kadibúdky pri domoch, ale každý si pekne vezme malú nádobku s vodou a poďho za dedinu za nejaký kríček. Cikajú v princípe hocikde. A večer kakajú najradšej popri ceste. Takže, keď sa vraciame niekedy večer domov z mobilnej kliniky, vidím popri ceste malé kôpky... Nuž, viem, že o tomto ste možno čítať nechceli, ale pre mňa je to veru nadmieru zaujímavá vec, tento ich spôsob... Ale už som dosť odbočila. Takže na poschodí je okrem práčiek a vešiakov aj kuchyňa a jedáleň. Alebo lepšie povedané dve jedálne. Lebo sestry, a my s nimi, jedia v jednej miestnosti a malá pomocnica, mladá zdravotná sestrička a laborantka jedia osve. Je to sila, že ešte aj rehoľné sestry dodržiavajú kastovanie. Proste niektoré veci sú do očí bijúce, ako strašne majú zakorenené niektoré zvyky a tradície. Síce sa navzájom rešpektujú, nech majú akékoľvek náboženstvo, nerobia si problémy kvôli viere, ale kastovanie dodržuje každý. Pre mňa sú kasty ich najväčším náboženstvom a zároveň najväčším problémom...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A keď sme boli pri tej kuchyni, stravujem sa so sestrami. Varia oni, veľmi chutne, len teda, samozrejme, indicky, čo znamená štipľavo. Ale tak pomaly si zvykám, vždy mám hlavne po ruke vreckovku a dá sa to :D Akurát včera sa mi podarilo zjesť čili papričku a to bolo veru zléééééééééééééééé. Horela mi pusa, až sa mi ťažko dýchalo, ale dáko som to ustála. Sestry mali zábavu, ale hneď mi priniesli pohár s vodou a snažili sa poradiť, ako sa dá. Na raňajky mávame placky – dosu alebo také ryžové rezance alebo oni mávajú aj chleba, také vyprážané pšeničné placky, či pšeničnú kašu. No mne vždy pripravia niečo z ryže. Sú fakt skvelé. Samozrejme vždy je k plackám, buď nejaké čatní (taká konzistenciou akoby nátierka z kokosu a nejakých ďalších ingrediencií – napr. mladá cibuľka, rôzne koreniny, cesnak, a tak) alebo dáke curry, či iná omáčka. K obedu býva vždy ryža a zase nejaké curry, omáčka a nejaká zeleninka. Na večeru jeme väčšinou, čo ostane z obeda. A vždy sú na stole banány, niekedy aj hrozno. Takže na jedlo sa zatiaľ sťažovať nemôžem. Každý deň je niečo iné a zatiaľ mi chutilo. A je to to najlepšie, čo môže byť – domáca kuchyňa. A ešte, keď sme už pri jedle, my máme s doktorkou lyžičky, ale inak tu všetci do jedného jedia rukou. Zásadne pravou, lebo tá je čistá (ľavú používajú na umývanie, keď idú ráno, či večer za kríček). Naložia si na tanier, a potom si to tak hrabkajú a hrabkajú, hrajkajú sa s jednotlivými súčasťami jedla, robia si také malé mačkance a tie si dajú do pusy. A majú všetci takmer identický spôsob, v zmysle toho, ako tá jediaca ruka pracuje. Včera sme boli na takej oslave a musela som si to prvý krát odskúšať aj ja, lebo tam bolo veľa ľudí a lyžičky neboli. Našťastie som mala čistiace obrúsky, tak mi to až taký problém nerobilo – jesť rukami. Ale nie som taká zručná ako oni v tvorení si mačkaničiek :)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo sa týka práce v helath care centre, začíname okolo deviatej po raňajkách. Pacienti sa zatiaľ trúsili len tak po troške, raz nikto za dve hodiny, a potom za dve hoďky 8, ale celkovo je tých pacientov málo. Takže zatiaľ som si pospisovala lieky, aké máme tu v lekárni, tiež som si spísala nejaké slovíčka v ich jazyku – kanada a snažím sa trošku niečo naučiť. Lebo fakt neni veľa krát aj vyše hodiny, čo robiť. Teraz sme tu ešte dve, takže pomedzi to môžme pokecať, ale, keď tu budem sama, budem asi veľa veľa čítať ;) O 1 je obed, potom máme pauzu do 3, a potom sa zase ambuluje do nejakej pol 5. O 5 sa ide na výjazd mobile clinic. Chodí sa pondelok až štvrtok, a potom v sobotu. Každý deň ideme do inej dedinky, tam si nájdeme nejaké miestočko, kde sa zložíme a čakáme, kým prídu nejakí pacienti. Sedíme na dvoch rozprestretých rohožiach, popri nás dve veľké truhly liekov, injekcií a mastí. Samozrejme sme bosé a tieto dve až tri hodinky sedenia v tureckom sede sú pre mňa ako tréning jogy. Lebo, teda, skúste si posedieť v tureckom sede pól hodinu alebo viac... Nejde to, takže po tej pól hoďke už len stále mením polohy, s tým detailom, že nemôžem nohy vystrieť, lebo keby nebodaj voči niekomu smerujú, je to znak pohŕdania. Takže nohy len skrčené vedľa seba, pod seba, za seba alebo v tureckom sede. Nuž, gymnastika môj najbližší denný chlebíček ;) Niekedy je pacientov menej, niekedy viac, ale detí je vždy neúrekom. Posedávajú, pozerajú, niekedy postávajú okolo aj starí ľudia. Každopádne mobilné kliniky mám omnoho radšej, ako byť v nemocnici, lebo sme aspoň na vzduchu a zase mám, čo pozorovať. Každá dedinka je trošku iná, cesta je vždy iná. Na jednu stranu je viac ryžových polí, na inú sú zase sorghové polia, ktoré véééééééľmi pripomínajú naše kukuričné polia. A bavlníka je veľa hádam na každú stranu. Veľa krát vidíme aj pracujúce ženy – každý chumáčik zbierajú ručne. Ryžové trsy tiež sadia otrocky - po členky vo vode, každý jeden trs samostatne zasadiť. Na výjazde sme väčšinou až do takej pol ôsmej, takže už potom vyšetrujeme aj za tmy pri svetle dvoch lámp a často sa ľudia vracajú z polí. Čiže podchvíľou ide okolo nás dáky menší, či väčší nákladiak plný ľudí, rádio na plné pecky. To sa na pár sekúnd pohupujem v rytme indickej hudby, a potom rozmýšľam, koľko tam bolo natlačených žien v tom aute. Nuž hádam aj 5 učupených vedľa seba na jeden a pól metra. Chlapi tí väčšinou stoja po okrajoch nákladnej časti vozidla a čakáš, kedy v dákej prudkej zákrute spadnú. Je to veselé, pozorovať tieto vracajúce sa brigády... A potom, keď sa pred ôsmou vraciame domov, okrem kráv, ktoré nám hocikedy idú v protismere a my musíme zastaviť, lebo všetko živé má prednosť, sa častokrát vyskytne aj nejaký pes, teliatko, kozička, či ujo čupiaci popri ceste. Potom sa už len navečeriame, ja kuknem nejaké maily a „rýchlo do postieľok, veď už mesiac svieti“ ;)

Katarína Legrand

Katarína Legrand

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Keď som bola ako 14-ročná s detským folklórnym súborom v Egypte, zažila som po prvý krát to ohúrenie iným svetom. Odvtedy ma to drží. Bavia ma iné kultúry, cudzie jazyky, hudba, tanec, náboženstvá, filozofie a skvelé jedlá. A to všetko najlepšie spoznáte tak, že tam nejakú dobu pracujete s domácimi. A keď niečo s nimi prežijete, tak im aj porozumiete... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu