1 deň lekára v CDS Buraniro (v zdravotnom stredisku v malej dedinke v Burundi)

Autor: Katarína Legrand | 21.6.2018 o 14:49 | (upravené 21.6.2018 o 15:01) Karma článku: 10,02 | Prečítané:  16064x

Väčšinou, predpokladám tak okolo 6-pól 7, prvý krát precitnem na zvuk odvodňujúceho sa záchoda. Hej, asi sa smejete, ale naozaj. Kúpeľku mám totiž otvorenú, aby sa to vlhko vetralo a vždy nadránom sa začne z vécka odčerpávať voda.

Nerozumiem tomu prečo, ale deje sa to takmer každé ráno a, predpokladám, vždy o skoro tej istej hodine. Niekedy v tom čase aj štebocú prvé vtáčiky. Po menovanom zvuku sa buď obrátim na posteli a spím ďalej alebo už nespím, len počúvam, ako znie ráno v Buranire. Chvíľu na to začne hrať rádio v kabarete pod mojimi oknami. Alebo počujem prvých ranostajov, ako o niečom vášnivo debatujú. Keď sa aj napriek tomu všetkému nevytrepem z postele, aj keď som už vlastne hore, zazvoní moj prvý budík. No stane sa, že som príjemne upelešená a ešte stále ostávam v posteli. Zazvoní teda môj druhý budík, a potom už naozaj musím, či chcem, či nie, vstať.

            Úspešne sa po vytrvalom prevaľovaní z boka na bok vymocem zo spacáka, vyleziem spod moskytiéri a hor sa do nového dňa. Rozlepiť oči, ale čo to?, netečie voda… Nuž tak si musím poradiť s pohárikom a vodou z kýbla. Ako odostriem závesy, vonku už je krásne slniečko alebo, keď aj nie je slniečko, je už neodškriepiteľný deň. Cestou z izbičky do kuchyne pozorujem prvé dáždniky, košíky a koše, rýle, niekedy aj banánovníkový strom “vznášajúce sa“ nad múrikom okolo CDS. Ako sa mi varí voda na kávičku, pozorujem bokomočkom ľudí v kabaretoch podo mnou. Popri vyhrávajúcej domácej populárnej hudbe si rozdeľujú po troške pitnú vodu z bandasky. Každý dostane po poháriku, niekto si dá možno trošku čaju alebo aj do niečoho zahryzne. Kde-tu zazvoní zvonček bicykla a ja vidím hlavu (alebo aj dve), vznášajúcu sa veľkou rýchlosťou ponad múrik. S kávičkou a raňajkami (buď si dám palacinky alebo sladké zemiaky alebo cornflakesy, banány, čo sa zadarí, bývala aj ryžová kaša) sa zase, hľadiac na prenádhernú Bangu, premiestnim na opačný koniec verandy, aby som sa v kľude naraňajkovala v obývačko-jedálni. Každý deň presne o pól ôsmej začnú kúsok od CDS bubnovať burundskú hymnu na začiatok vyučovania, a tak mi namiesto rádia niekoľko minút znejú popri jedle detské spievajúce hlásky.  Po raňajkách si naimpregnujem pracovné oblečko (rozumej - nastriekam si repelentom proti otravnému hmyzu), prípadne poodpisujem na dáke maily, pozdravím sa s pánom kuchárom, ktorý prichádza do práce, takmer vždy, si hmmmkajúc dáku melódiu a ide sa do roboty.

            Na mojej “dlhej” pólminútovej ceste do dispenzára pozdravím zopár zamestnancov a poteším sa z niekoľkých detí, tmoliacich sa za svojimi mamičkami. V dispenzári už všetci pracujú pilne ako včielky, zapisujú príchodzích pacientov, počítajú v lekárni tabletky, ktoré treba doplniť do nemocničnej časti, prekračujú deti, po štvornožky loziace po zemi. Ja si len vezmem v lekárni rukavice, prípadne trošku podebatujem so šéfkou lekárne sestrou Teofilou a smerujem do nemocničnej časti. Niektoré babče ma pozdravia, resp. ja pozdravím ich alebo sa navzájom usmejeme, ale najčastejšie ma rozosmeje dáke dieťa vykračujúce si vo veľkých topánkach pomaličky predo mnou. V “inšpekčke” sa rozdávajú lieky, resp. sa upratuje po nočnej, počítajú sa papiere hospitalizovaných pacientov, zrátavajú sa peniaze odchádzajúcim pacientom, pripravujú sa im lieky. Z času na čas, keď prídem, urobí si zo mňa niekto srandičku alebo sa zasmejú, keď sa pozdravím v ich jazyku. Podľa toho, kto je v práci, idem vizitovať. S Remim, Marcelom, Jean-Mariem alebo Francoisom. Podľa toho má aj vizita určitý ráz. Najradšej vizitujem s Remim. Je to už taký pán v rokoch (má 8 detí, čo tu, ale nie je nič až tak špeciálne), je veľmi milý, celkovo, takže aj k pacientom, a príde mi dosť múdry a hlavne pozorný. Už presne vie, čo, kedy, ako robím, sme úplne a maximálne zohratí, takže naša vizita je elegantná, nezanedbá sa takmer nič, Remi mi dobre prekladá, vie aj trošku odselektovať nedôležité veci, pozná burundských pacientov, jednoducho paráda. Marcel, kolo 40, je tiež fajn, nie je to síce Remi, ale tiež prekladá skvele, k pacientom je fajn, pracuje systematicky, rád si dá, čo to vysvetliť. S ním som vizitovala v tie najhoršie dni, keď sme mali, ale 70 detí. On vždy rozdal hneď na začiatku všetky affiches (niečo ako teplotné tabuľky) a aj napriek množstvu pacientov, sme to v princípe vždy stíhali veľmi slušne. So JM, 26, nepracujem rada, lebo, ako som už písala v jednom z mailov, je hrubý, povýšenecký a neprekladá mi tak, ako treba. Trvá nám to dlho a som z neho nervózna. A Francois je väčšinou v labáku, ale, keď robím s ním vizitu, je to väčšinou kozmickou rýchlosťou, lebo on pacientov selektuje veru statočne. Popritom je to však vždy dosť veselá vizita, veľa sa nasmejeme, lebo sa snaží učiť anglicky, tak, čo vie, povie po anglicky.  A je celkovo taký špeci, aj francúzsky vyslovuje smiešne (tak burundsky), niekedy mi musí veci tri krát zopakovať, lebo mu nerozumiem. A pár krát sme si vcelku zaujímavo podebatovali…

            Vizitu začíname v detskej časti. Detí je väčšinou najviac, behajú kade-tade, mamky ich naháňaju väčšinou po izbe, keď prídeme a pozdravíme (v prvej izbe takmer vždy niektoré z detí tlačí vozík, pre ťažko chodiacich pacientov, ktorý je tam, z nevedno akých príčin, zaparkovaný). Samozrejme to len, ak už sa majú lepšie. Inak ich majú maminky, buď na chrbtoch v šatkách alebo ležia na posteliach. Niektoré deti sa ma boja, lebo som biela a niektorí rodičia hovoria deťom, keď plačú, že, ak neprestanú, zje ich biely človek. Nuž tak im naháňam strach. Skrývajú sa za maminu šatku, kričia o sto-tristo, niektoré dokonca kopú nohami na všetky strany. Ale to je pozitívny znak, keď sú veľmi choré, nemajú toľko energie. Najradšej mám dojčatá, tak do jedného roka, lebo tie nerozoznajú ešte, čo som, kto som, akú mám farbu pleti, len ma pozorujú, snažia sa oskúšať, čo mi to visí z uší, šplhajú sa po mojom fonendoskope až ku mojej brade. Celkovo mám túto časť vizity najradšej, lebo sa stále okolo mňa krútia dáke malé bubátka, štverajú sa kade tade, hrajú sa so všetkým, čo práve nájdu, oblizujú postele, amoxicilínové štuplíky, proste takmer všetko. Štebocú tak utešene, ako všetky deti na celom svete štebocú, niektoré sa zastavia na svojej ceste ktoviekam, aby sa len tak postojačky vycikali… Áno a už sa mi raz stalo, že som pri vizite stúpila do hovienka :D Napriek tomu všetky tie veľké čierne okále, huňaté čiapky na bábätkách, pestrofarebné košieľôčky a princeznovské thajské šatôčky rozjasňujú môj deň, nech už sa začal akokoľvek. Niekedy počas vizity odbehnem pre kvapky do lekárne pre dáku chudobnú mamču alebo dáku mastičku, čo je treba. Vysvetľujem mamkám, že sopeľ treba dávať z nosa preč, pri úplne malých bubáčikoch som už x-krát dala mamičke paličky do uší, aby vyťahovala sople bubáčikovi z nosa, nech sa mu lepšie dýcha. Toľko detí tu škrípe zubami a hovorí zo sna a všetko mi to podávajú ako fakt, ktorý ich trápi… Tak len vysvetľujem, že je to v poriadku a, že sa toho nemusia báť. A, že sa niekedy môže dieťa aj strhnúť zo sna a neznamená to nič hrozné, žiadne vážne ochorenie…

            Keď skončíme na deťoch, buď vyšetrím pacienta, ak sa nejaký nový vyskytne alebo pokračujeme na ženách. Tam bývajú aj dievčatká okolo tých 10 rokov, a potom ženy až do 100 rokov. Sú tu aj také staré, áno, lebo tu si starí ľudia väčšinou nepamätajú, kedy sa narodili, takže to len odhadujú. Alebo pracovníci len odhadujú podľa toho, aká stará daná pani vyzerá. Na ženách môže byť vizita veľmi zábavná, keď si odo mňa dáka babča pýta čaj alebo chce injekciu, lebo len tá ju vylieči alebo deň po tom, ako sa mala hrozne a ja som jej nasadila silné ATB, je vyliečená a chce ísť domov. Vedia sa krásne usmiať, vždy sa pozdravia “pekné dobré ráno”, jednoducho sú také milé a pekne sa na mňa pozerajú. Ale, keď začnú rozprávať o tom, čo ich bolí a, kde ich bolí, niekedy to nemá konca. A vraj používajú špecifické burundské výrazy, ktoré sa ťažko prekladajú do francúzštiny. Hihi a veľmi často prídu s tým, že majú červy a chcú lieky na červy. Alebo rozprávajú stále to, s čím prišli a nie, či sa majú po liekoch, čo sa im nasadili, lepšie alebo horšie. Hihi, je to niekedy fakt boj ;)

            Po zastávke v inšpekčke, či neprišiel dáky ťažký prípad alebo neposlali niekoho z dispenzára, pokračujeme na mužoch. Tam je to podobne o chlapcoch od 10 rokov, niekedy aj trošku menej, až po storočných dedulov. Tí najstarší opäť, podobne ako ženy, vždy krásne pozdravia, veľmi milo s úsmevom na tvári, aj, keď majú niekedy bolesti alebo dáky dlhodobý ťažko riešiteľný problém. Mladí muži, čo sú tu s maláriou, sa väčšinou veľmi rýchlo vystrábia z choroby a aj to náležite hlásia. Často chcú ísť už na druhý, či tretí deň domov. Tuto je vizita väčšinou najrýchlejšia. Potom sa ešte zastavíme v časti TBC pacientov, kde sa to veľmi mení. Niekedy ich je fakt veľa, niekedy len zopár. A keď po vizite, nie je žiaden ťažký prípad, doplním všetky potrebné lieky, môžem ísť na vytúžený obed. Ale, keby aj nestíhame vizitu, ako to v januári bývalo, o tej pól 1 idem proste na obed. Pacienti počkajú a väčšinou som už taká hladná, smädná a niekedy aj takmer pocikaná, že už jednoducho musím ísť k sebe.

            Obedík je čas oddychu, lebo mám vcelku dlhú pauzu až do pól 3. Ešte pred tým, ako si však dám obed, po návrate z roboty sa prezlečiem a prehliadnem celé svoje biele oblečko, či tam niekde v záhybe nelezie blcha hnusoba (totižto sa môže stať, že z pacienta na mňa skočí blcha, niekedy ma počas vizity štipne, cítim to, ale nemôžem sa tam na mieste vyzliecť a zahlušiť ju). Keď dáku nájdem, nasleduje krutá vražda s následným rozštvrtením obete a až potom sa môžem pustiť do jedla… Kuchár mi varí fakt skvele, väčšinou dáku zeleninku, ryžu, zemiačky, z času na čas fazuľu. Robí fantastickú kapustu, naučil sa zemiakové placky, vie pripraviť taký úžasný zeleninový tanier, božský koktejl z marakuje, japonskej slivky a banánov, opekané sladké zemiaky. Najem sa vždy skvele a do sýta. Popozerám maily alebo si niečo prečítam alebo sa učím kirundi. Keď je pekne, sedím na verande a popri dákom tom čítaní trošku pozorujem ľudí na ulici (ak sa to tak dá nazvať ;). Často, keď idú okolo, zastavia sa, pozerajú na mňa, kývajú mi, niektorí zakričia, niektorí, čo to zjedia na šiatroch za múrikom, postretajú sa so známymi, debatia, plácajú si rukami na pozdrav, v kabaretoch stále vyhráva hudba. O pól druhej sa zase pridajú bubny, lebo začína vyučovanie deťom, čo chodia do školy poobede. Človek ani nepotrebuje hodinky.

            Kolo štvrť-pól 3 sa zase navlečiem do bieleho na poobednú šichtu. Popoludní už je to pestrejšie. Doplním mliečko pre nemocničných pacientov, povyšetrujem pacientov, ktorých z dispenzára odoslali na hospitalizáciu a predpíšem im liečbu, podonášam dáke špeciálnejšie lieky, ak treba. Potom ešte povyzisťujem, či nemajú pre mňa dákych ambulantných pacientov na konzultáciu. Ak stihnem vybaviť aj tých, čo znamená, že už neni pre mňa robota, ale vidím, že k Anne čaká veľa preveľa detí, pomôžem jej. Pretože deti milujem a naviac, keď si ich popočúvam a usúdim, že je to ťažká pneumónia alebo čokoľvek na hospitalizáciu, nastavím si ich hneď od začiatku na adekvátnu liečbu. Aj sa trošku priučím kirundi, utečie mi rýchlo čas, mám pocit, že som užitočná, vycibrím si sluch a to množstvo ratolestí, ktoré mi rozžiaria tvár… No rozprávka. A keď už aj tu to dotiahneme s Annou do víťazného konca bez čakajúcich pacientov, poberiem sa pekne k sebe. V pondelok mávam o 4 kirundi so Jean-Pierrom. Už som sa, čo-to naučila, dáke základné veci si viem od pacientov zistiť, akurát časovanie slovies a hovorová reč sú pre mňa ešte ťažké. Mám aj trošku strach skúšať hovoriť, aj sa ich slová dosť ťažko učia, lebo sú úplne, ale úplne iné ako európske. V utorky zase učím angličtinu ja. Tunajšie sestričky, ktoré už vedia dobre po francúzsky a chcú sa aspoň trošku naučiť anglicky. V stredu som mávala kirundi, ale už nemávam, lebo už viem dosť a nepotrebujem ju tak často. Vo štvrtok máme futbal, o ktorom som vám písala. A v piatok nemám nijakú špeciálnu aktivitku, takže, keď je krásne a svieti slniečko, v duchu dúfam, že Teofila bude mať trošku času pred modlením a bude sa tiež chcieť íst prejsť alebo príde Jean-Pierre a bude mať čas robiť mi garde na vychádzke. Už mám pochodené takmer všetky tunajšie chodníky, na všetky svetové strany a dokonca mám aj svoju obľúbenú trasu. Neviem, čím to je, ale obyvatelia tamojších domčekov sa vždy tak nádherne usmievajú, atmosféra tej časti okolia Buranira je taká príjemná, že sa tam veľmi rada vždy vrátim… Aj dnes sme tam boli s Katkou, Teofilou, Janinou a Jean-Pierrom a tooooooooooooooľko som sa nasmiala, pofotila, nádherne zachádzalo slnko, neskutočne osvetľovalo oblaky na oblohe a staré stromy, z ktorých sa kedysi vyrábali látky…

           

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Záhadný vírus je nebezpečnejší, ako sme si mysleli

Nákaza sa posúva do ďalších krajín.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Smer sa oblúkom vracia k holým zadkom

Také politické prázdno naposledy ukázal v roku 2002.


Už ste čítali?