reklama

Čálukjovské pamiatky v Aihole, Pattadakal a Badami

Jednu nedeľu, konkrétne 2.3.2014, sme sa vybrali na náš prvý výlet. S nápadom prišla doktorka Ľudka, ktorá sa o týchto pamiatkach od niekoho niekde dozvedela, preštudovala si to a zistila, že je to naozaj zaujímavé miesto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Tak sa nás spýtala, či by sme šli s ňou (Lukáš a ja). My sme podumali, kukla som si to v bedeckeri a vlastne nebolo, prečo váhať. Čakali nás chrámy zo 4.-8 st. rozosiate v oblasti okolo troch dedín Aihole, Pattadakal a Badami. Po viacerých úvahách, ohľadom ceny cez tunajšiu cestovku, našej znalosti tunajších ciest a všakovakých ďalších faktov, sme sa rozhodli ísť naším džípom na vlastnú päsť. Že to hádam zvládneme nájsť ;)

A keďže džíp je veľký, miesta je dosť, nakoniec sme nešli len traja, ale vzali sme ešte aj tri naše zamestnankyne z LHC. Merikuti, asi 50 ročnú laborantku, veľmi dobrú ženu, ktorá myslí najprv na druhých a až potom na seba, a ktorá bola za celý svoj život skoro stále len v práci v jednej a tej istej nemocnici a veľa tých výletov veru neabsolvovala. A asi aj v budúcnosti len ťažko nejaké absolvuje. Prakruti, 19 ročná mladá sestrička, ktorú ešte čakajú tri roky štúdia na sestričkovskej nadstavbe, ktorá je tiež z pomerne chudobných pomerov a takýto výlet sa jej hocikedy nenaskytne. A nakoniec naša malá milá Meri, upratovačka nášho centra, 15 ročné dievčatko, ktoré zarába na svojich mladších súrodencov a mamu, lebo jej otec je alkoholik a nepracuje :( Takže tá by úplne najťažšie šla niekam na výlet.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tak sme sa všetci pekne krásne naložili o 6 ráno do džípu a vyrazili na náš výlet v ústrety neznámym križovatkám, hrboľatým cestám, krásnym výhľadom a neopakovateľnému zážitku. Už na začiatku sme neodbočili na mesto, ktoré sme chceli. Ale našťasie aj tá cesta, po ktorej sme šli, bola akýmsi druhým variantom možnej cesty do nášho cieľa, tak sme pokračovali. Len sme sa už na každej križovatke uisťovali u okoloidúdich domorodcov, či máme správny smer. Bola to celkom zábava, ku koncu našej cesty sme už mali z toho akýsi folklór a Luky s obľubou ďakoval po slovensky a prial im pekný zvyšok večera (po slovensky). Spočiatku bola cesta vcelku fajn, šli sme medzi väčšími mestami. No potom, keď už naokolo boli len polia krásne zelenej ryže, dozrievajúceho sorgha alebo práve zbieraných arašidov, začala úroveň našich ciest citeľne klesať. Išli sme tak dvadsiatkou, niekedy aj to bolo veľa na tie jamiská na ¾ cesty. Ale spievali sme si, rozdebatovávali, po slovensky, po anglicky, ako prišlo. Ku desiatej sme pochrumkávali prvé snacky, keďže sme od rána už trošku vyhladli. Každý niečo ponúkol, tak sme mali celkom pestrú desiatu ;) Neskôr sa cesta zase trošku zlepšila a na približne 30 kilometroch sme mali autostrádu. Paráááááááááááááááááááda. Vypeckovali sme to na 80 a zdalo sa nám to ako nesmierna intergalaktická rýchlosť :) Za autostrádou sme v jednom meste ešte raz nestihli včas odbočiť, ale potom už sme len pár minút pokračovali po relatívne upravenej ceste, keď sme zočili, za čím sme cestovali (4,5 hodiny).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred očami sa nám začali vynárať chrámy, kde-tu v poli, potom medzi domami, až sme prišli na centrálne parkovisko uprostred dediny, kde už bolo cítiť aký-taký turistický ruch. Popri múriku boli stánky s ovocím, nápojmi a my sme už videli, kam budú smerovať naše kroky. Krásne upravený trávnik a čistučký areál okolo komplexu najdôležitejších chrámov v Aihole. Prvý krát v Indii som mala možnosť ísť po upravenom čistom areáli. Prvý krát som v Indii videla starý krásny chrám, ktorý nehýril krikľavými farbami a nepôsobil gýčovo. Dali sme sa bez náhlenia popozerať tunajšie pamiatky, každý po svojom. Podchvíľou mi dievčatá zapózovali na fotku, podchvíľou ani nevedeli, že ich fotím, lebo tak krásne farebne kontrastovali so šeďou chrámov a zeleňou trávnika, že som ich jednoducho musela cvaknúť. V Aihole je jeden hlavný chrám, na ktorého stenách a stĺpoch sú hlavnou témou milenecké dvojice. A bolo ich tam neúrekom v rôznych pózach. Sranda je, že zobrazenie žien na chrámoch je pre mňa ako zo stola plastického chirurga. Prsia sú guľaté, pravidelné a vôbec nepodliehajú gravitačnej sile ;) Také trošku zidealizované, ale je to každopádne jedinečné a utkvie to v pamäti. Na pánoch som si dáke výrazné špecifická nevšimla ;) A tu ma Lukáš upozornil na detail (ktorý by som možno ani nezaregistrovala), že v každej hlavnej svätyni v chráme (akýsi oltárik vo vnútri chrámu alebo ako to nazvať, zákutíčko v jednom z rohov chrámu) je menší alebo väčší, hrubší alebo dlhší Šívov úd - lingam (Šíva je jeden z troch najdôležitejších hinduistických bohov – je stvoriteľom a ničiteľom zároveň, takže je veľmi uctievaný). A fakt :) Boli tam, vždy, nemohli nikdy chýbať. Niekedy len jeden a niekedy viac povedľa seba. Celkovo som vo všetkých chrámoch, čo sme mali možnosť vidieť v ten deň, dosť často registrovala motívy týkajúce sa sexu. Tak, ale nie je to žiadna novinka o Indii asi, veď Kámasútra je z Indie, tak to nie je až také nelogické ;) V Aihole bola okrem hlavného chrámu, aj veľká studňa, niekoľko menších stĺpikovitých budov, chrámikov a historických budov. Veľakrát boli vo vnútri chrámiku také štyri identické stĺpy, ktoré vzbudzovali dojem, že držia celú stavbu. Ľudí veľa nebolo, pár cudzincov, nejaké indické rodiny na výlete, stretli sme aj pár školských skupín. A väčšinu z nich sme potom stretli aj v Pattadakal-e. Bolo to veľmi príjemné pokojné miesto. Keď sme dopozerali, pochutili sme si na guáve a vyrazili sme do Pattadakal-u.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Míňali sme krásne polia, občas také menšie náhorné plošiny z horniny, ktorú, zdá sa, používali aj pri výstavbe chrámov a za pár minút sme prišli do Pattadakal-u. Toto miesto – chrámový komplex - je zaradené do pamiatok UNESCO. A hneď v prvom momente sme rozumeli prečo. Len pohľad na rozloženie chrámov bol očarujúci. Boli akosi kompaktne usporiadané, tvorili taký úhľadný celok a ešte aj sú položené v podstate na brehu rieky. Nuž krásne miesto, híkali sme všetci jeden za druhým. Že toto je naozaj krajšie ako Aihole, ako tvrdili tie Francúzky!!! Tiež tu bolo viac malých, či väčších chrámov a budov, ale, čo tu bolo nové, čo som predtým nevidela – svätyňa so Šívovým býkom Nandinom. Prakruti mi potom vysvetlila (ona je hinduistka), že Nandin a Šíva sú v chrámoch vždy oproti sebe, aby na seba videli. Aj tu to tak bolo. Najprv sme šli pozrieť Nandina, ten bol v takom otvorenom chráme, kde si ho každý návštevník obišiel dookola v smere hodinových ručičiek. Oni sa ešte na konci obliali vodou (pre nich asi posvätnou). A oproti bol najväčší chrám, zasvätený Šívovi. Na stĺpoch vo vnútri boli rôzne vyobrazenia z Rámajány a Máhabharáty, rôzni bohovia v rôznych pózach, za rôznych okolností, kúsok kameňa nebol prázdny. Kam sa vaše oko pozrelo, hľadel naň nejaký príbeh. A presne v náprotivnom rohu Nandinovi bol Šíva – rozumej - veľký čierny stĺpik :) Pri ňom tentokrát aj ozajstný chrámový mních, ktorému dávali veriaci mince, ak sa chceli Šívovi pokloniť. Bolo to naozaj výnimočné miesto (myslím celý Pattadakal, nie Šívov chrám;), odchádzala som chrbtom vzad, lebo sa mi s tým pohľadom na celý chrámový komplex nechcelo rozlúčiť. Nádhera. Celková atmosféra miesta bola jednoducho úžasná...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odtiaľ nás čakala trošku dlhšia cesta za poslednou dedinkou z trojice, Badámi. Badámi je najslávnejšie, aj dedinka to bola najväčšia. Resp. skôr by som povedala, také menšie mestečko. Živé, rušné, plné ľudí a turistov, reštaurácií, hotelíkov, trhové stánky prepadádvajúce sa pod váhou ovocia a rôznych iných dobrôt. Nad mestečkom sa týčili dve hory preliačené v oblúk a do týchto hôr sú povytesávané nespočetné jaskynné chrámy. 4 najväčšie sú turisticky sprístupnené a spoplatnené, ale pre dobrodruhov sú dosiahnuteľné aj tie ostatné, samozrejme. My sme si vystačili aj s tými najhlavnejšími, keďže čas postupoval a my sme vedeli, že nás čaká ešte dlhá cesta domov. Keď sme len prišli na parkovisko pod jaskyňami naskytol sa nám nádherný výhľad na Badámi pod nami, moslimský chrám pred nami a jaskyne nad nami. Krásne miesto hneď z úvodu. Náš údiv zrazu prerušil Marin výkrik, vtom nasledoval Prakrutin výkrik, pretože drzé opice im jednej po druhej ukradli keksík z ruky. A celý zvyšný čas nás a ostatných turistov prenasledovali. Boli prefíkané, vrčali, striehli na ruksaky a kabelky a normálne naháňali strach. Bolo ich dosť veľa, niektoré mali aj úplne malilinkaté bábätká opičiatka, ale niektoré boli už pomerne staré a veľké a bála som sa ich (mala som ruksak). Ale inak boli opice jediný rušivý element popri jedinečných jaskyňových chrámoch vytesaných priamo do skaly. Nasledovali jedna jaskyňa za druhou, oddelené vždy väčším, či menším schodiskom. Tu bolo cudzincov pomenej, ale domácich skupín o to viac. V každej jaskyni prevládal iný motív, v poslednej boli len a len mužské postavy, jedna vedľa druhej, takmer identické. Celkom sranda. V iných boli rôzni bohovia, v jednej bola aj na podlahe vytesaná typická indická stolová hra, každá jaskyňa prekvapila niečím novým. A asi najúžasnejší bol výhľad z najvyššie položenej jaskyne. Pod nami bolo jazero, dookola hory, na brehoch jazera ďalšie chrámy, jedna dedinka, na schodoch pri jazere sa sušili látky, inde sa bláznili decká vo vode. Bolo tam prekrásne a ticho. Len som si to až tak úplne nevedela užiť, lebo som stále myslela na tie hlúpe opice, čo číhali na najbližších schodoch...

Každopádne to bolo výnimočné miesto, ani sa nám veľmi nechcelo odísť. Ale čas bol neúprosný, rovnako ako naše žalúdky, ktoré už volali po dobrom, riadne oneskorenom, obede. Tak sme nasadali do džípu a cestou späť po dedinke sme striehli na nejakú príjemne vyzerajúcu reštauráciu. A uspeli sme celkom rýchlo. Bola to milá, útulná reštaurácia, s peknými mäkkými červenými sedadlami, usmievavou obsluhou a hlavne – skvelým jedlom. Merikuti s Meri si dali ryžu s rôznymi čatní a karí, Ľudka si dala čapati s čatní a také vyprážané buchtičky z cícerovej múky, Luky si dal rajčinové rizoto a rajčinovú omeletu a my s Prakruti sme si dali Masala dosu s čatní. Nevedela som, čo je Masala dosa, ale odvtedy ju zbožňujem. Vedela som, že dosa je ryžová placka, lebo ich tu mávam bežne u sestier na raňajky. Ale tu mi priniesli gigantickú dosu, veľmi tenučkú asi ako francúzska palacinka, len tvrdšiu a teda aj chrumkavejšiu a neskutočne chutnú. V jej vnútri boli ochutené zemiačky a jedno čatní bolo kokosové a druhé také štipľavé oranžové ;) Božskééééééééééééééééééé. Všetci sme si pochutili a spokojne najedení sme mohli vyraziť na cestu domov.

Tentokrát sme skúsili inú cestu, ktorá sa zdala, že by mohla byť rýchlejšia a upravenejšia, no nebolo to tak :( Ale za to sa nám naskytli neopakovateľné pohľady a vône početných kurincov... Takéto „slepičárny“ som asi ešte nevidela. Upútal nás na ne hlavne ten smrad. Až keď som ho zacítila, začala som sa pozorne obzerať, z čoho ide ten hnusný puch. A vtedy som ich zbadala. Také otvorené slepičince, so sieťkovanými stenami (teda takými plotovými akoby). Proste žiadna uzavretá budova. A kakačky zo sliepok cez mriežku na zem... Úúúúúúúúúúúúúúúúúúúúf... Tu by sa vtáčia chrípka vesele šírila do ďalekého okolia, kam až vietor doveje... Hroznéééééééééééé... Neustále ma to udivuje... V krajine, kde niektorí ľudia zarábajú milióny, žijú si v prepychu, sú ešte stále výrobne, ktoré mi pripomínajú u nás už dávno zabudnuté časy. Aj tehlárne sú tu také ako v Afrike... Ženy sadia trsy ryže ručne, po kolená vo vode, zbierajú bavlník na pálivom slnku celé dni, aby za kilo dostali pár rupii...

Za slepičárňovým úsekom sme šli po autostráde tentokrát len kúsok a skúsili sme hornú variantu našej cesty do Aihole, že možno to bude kratšie. Ale nepochodili sme dobre. Cesty boli síce spočiatku omnoho lepšie, ale s tmou sa začali zhoršovať, križovatiek bolo veľa, potom sme už šli len cez dediny s veľa rozbočkami, hroznými cestami a náš výlet sa začínal zdať nekonečným... K tomu ešte tie ich diaľkové svetlá, ktorými vás oslepia tak, že pri strete s druhým vozidlom naozaj nič – rozumej NIČ - nevidíte... Boli sme unavení z intenzívneho sústredenia sa na cestu, z nečakane dlhej cesty (išli sme späť o pol hodinu dlhšie ako tam), ale možno práve z toho zúfalstva nám bolo nakoniec veselo. Smiali sme sa už aj na maličkostiach a dávali sme mestám prezývky :)

Takže koniec koncov sme dorazili do cieľa v skvelej nálade, spokojní s výletom, zážitkom a celkovým dojmom. Aj keď unavení, ale usmiati.

Katarína Legrand

Katarína Legrand

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Keď som bola ako 14-ročná s detským folklórnym súborom v Egypte, zažila som po prvý krát to ohúrenie iným svetom. Odvtedy ma to drží. Bavia ma iné kultúry, cudzie jazyky, hudba, tanec, náboženstvá, filozofie a skvelé jedlá. A to všetko najlepšie spoznáte tak, že tam nejakú dobu pracujete s domácimi. A keď niečo s nimi prežijete, tak im aj porozumiete... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu