Ide sa do Burundi

Autor: Katarína Legrand | 17.5.2018 o 14:00 | Karma článku: 1,73 | Prečítané:  577x

Hrmííííííííííííííííííííííí, blýska sa, ide búrka... Tak, ale poďme pekne po poriadku. Na začiatku bolo ťažké lúčenie, veľmi ťažké... Dlhá a komplikovaná cesta predo mnou, neznáma krajina, neznámi ľudia...

Hneď na začiatku milý pán pilot Austrian airlines zahlásil, že budeme neskôr odlietať, potom ešte nasledovala neznáma procedúra dákej impregnácie krídiel (asi vzhľadom k tomu, že mi na rozlúčku začal padať sneh, inak si to neviem vysvetliť ;), tak si milá Kačenka začala v hlave prerátávať, ako veľmi môže naše lietadlo meškať, aby stihla prestúpiť na nadväzujúce lietadlo - o hodinu a desať minút :( Našťastie sme vo Frankfurte pristáli načas, letiskový busík ma vypľul pri "gates" B, takže som len rýchlo pretrielila k mojej 46 - stihla som to, veď Vám píšem, ale vzhľadom k nemeckej totalbrutal presnosti, som aj tak bola medzi poslednými a už ma vyhliadali a vrele očakávali :) (prišla som len o štvrť hoďku neskôr ako začal boarding). Každopádne, tu už relatívne stres opadol, lebo som stihla najkratší prestup, čakala ma večera, podávaná krásnymi etiópskymi ženami (sranda bola, že všetky mali vyžehlené a následne natočené vlasy, hehe, u černošiek to človek vcelku neočakáva) a nepohodlný nespánok.

A potom to prišlo, ako milý Branko predpokladal - až v Addis Abeb-e Ti docvakne, že si v Afrike. A mal úplnú pravdu. Červená suchá tráva medzi runwayami, v tráve vtáky podobné našim bocianom, samí černoškovia všade okolo a úplne najlepšia bola terminálová hala, plná farebných všakovakých Afričanov. Sedeli kade-tade v tlupách, po zemi, na stoličkách, kde tu sa mihol dáky cudzinec. Gól bola taká mladá Afričanka, čo si odo mňa vypýtala pastu, keď som si umývala zuby. Pýtala si na prst, tak ja, že ooooooooooookej, jaska, nemáš kefku, ale si chceš aspoň umyť zuby. Ale kdežeeeeeeeeeeee, čoby zuby, ona si pastu rozotrela v rukách a umyla si ruky!!! Uaaaaaaaa, ešte teraz sa smejem. Vlastne len teraz sa smejem, vtedy som nemohla vybuchnúť do smiechu, len sa mi urobila taká bublinka, že fuuuuuuuuuuuha, tak to som veru nečakala :) Hihi, no veselý začiatok. Každopádne bola som trošku nervózna, nebudem sa tu na nič tváriť, na letisku som sa držala pri cudzincoch - myslím tým neafričanoch... Šla som radšej dostatočne včas na gate 1, odkiaľ som mala ísť. A videla som veľkú skupinu moslimov, ktorí mi pripomínali Ománcov. Mali na hlavách rovnaké pekné čiapočky, aj sa mi tak do tváre na nich podobali, ale, čo je hlavné, mali na sebe veľké vesty s nápisom Burundi, tak som vedela, že sa musím držať nich a dôjdem šťastne do cieľa :) Posledný let bol taký dvojlet - leteli sme najprv do Nairobi, takmer celý let som prekecala s mojím veľmi zhovorčivým susedom Keňanom. Bol úplne mimo z toho, že mám 26, a že som doktorka, veľa sa vypytoval, ale aspoň ušla cesta rýchlejšie. Vystúpil, ako mnohí ďalší, v Narirobi a my sme len vyčkali v lietadle a odleteli na posledný úsek. Bujumburské letisko bolo naozaj mini, vyskočili sme z lietadla a docupitali do miniterminálovej haly, ak sa to tak vôbec dá nazvať :) Vyplnila som dokumenty na víza, dostala nálepku do pasu, vyzdvihla batožinu a hor sa do príletovej haly, kde na mňa spoza zábran pozeralo množstvo moslimských černošských tvárí (asi čakali tú skupinu Ománcov ;) a zrazu počujem - Katkaaaaaaaaaaaaa a zbadala som dve umuzungu - belošky, juj až mi srdco poskočilo :)

Prišli pre mňa Renča - logistka a pani doktorka Ľudka. Šetko sme naložili do brutal obrovského džípu, až teraz si uvedomujem, ako som ho dnes fotila, že to je také obrovské auto, v akom som sa ešte neviezla. Chlapci, páčila by sa Vám taká mašinka ;) A vydali sme sa na cestu do hôr do Buranira. Bujumbura je hlavné najväčšie mesto, vcelku teplé, na cestách chodia autá, ako sa im chce, spôsobom silnejší a drzejší vyhráva, smerovky neočakávajte, po krajniciach sú všade chodci a bicykle a kravy a deti a všade všade sú ľudia. Stále. Na okraji Bujumbury sme videli trhoviská, bary, ale aj krásne zelené golfové ihrisko. A potom, keď sme začali stúpať, vliekli sme sa za nákladiakmi, na ktorých takmer na každom bol zavesený cyklista, ak nie aj viacerí.

V dedinkách, cez ktoré sme chodili, bolo množstvo detí, tie na nás stále kričali umuzungu, umuzungu, kývali o sto-tristo, po krajoch cesty boli neustále chodci, pomerne často s rýľom na pleci, ženy s drevami na hlavách, deťmi na chrbte v šatke. Najúžasnejšie bolo vidieť ženu a zrazu vám niečo nehrá – jéj, šak to sú malé nôžky po jej bokoch, a keď sme prešli okolo, vzadu vykúkala malá hlávka :) Neskutočné, nepredstaviteľné... teda vlastne áno, ako vo všetkých filmoch o Afrike. Teda, človek si myslí, že nie, úplne tak to určite nie je. Ale áno, úplne tak to určite je.

Ale, čo mne najviac vyskakuje v hlave je fakt, že Afrika nie je ani trošku taká čierna, ako je farebná. Ženy chodia vo všakovakých šatkách, odevoch, nádherných pestrých farieb. Bolo priam neskutočné, ako som videla dole pod cestou na políčku hlavu, otáčajúcu sa naším smerom - to, ale preto, že sme mali otvorené okná a išla nám hudba, ktorá sa musela rozliehať doširoka doďaleka. Všetci pozerali za nami. Po ceste sme aj nakupovali ovocie a zeleninu - tuto sa pozastavíme - viete ako sme nakupovali? Renča zastavila auto, stiahla okno, roľníci nabehli pod okno a už jej nastrkovali ovocie, zeleninu. Renča dohadovala cenu, a keď niečo kúpila, šetko šlo na zem v aute :) Kufor praskal vo švíkoch už na letisku, takže ani nebola iná možnosť. No zážitok, už len tá cesta. Inak krajina veľmi pekná, veľmi hornatá, stále dáke kopce, videla som ozajstné kávovníky a čajovníky, malé políčka boli všade naokolo - na stráňach a úbočiach, na kúskoch roviny, všade banánovníky a palmy a šťavnatá zeleň. Áno a ešte som pozabudla, že cesta bola z dvoch tretín len udupaná zem, asfaltka bola len pár prvých kilometrov. Aj preto nám cesta, ktorú google maps vyrátalo na hodinku aj niečo, trvala zhruba 3 hoďky. Ale prišli sme zdravé a šťastné do Buranira, šli sme aj okolo futbalového ihriska, no uvidíme, či tam budem niekedy aj hrať :)

Pri príchode sme sa zvítali s doterajšími doktormi Jankou a Mišom - velice šikovní českí lekári, evidentne si ich domáci veľmi obľúbili. Prvý večer sme sa zložili, niečo pokecali, ani už neviem, čo sme porábali a šli sme samozrejme spať. Na druhý deň sme šli na ukážkovú vizitu s Jankou a Mišom, aby sme videli, ako približne vyzeral ich štandardný pracovný deň. Po práci sme šli k poľským rehoľným sestrám na rozlúčkové posedenie. Nuž nesmierne sa teším, že tu tieto poľské dámy sú, lebo na prvý pohľad mi učarovali. Majú komické mená (Teofila, Ezechiela, Terezita, Janina, Ancila), ale sú veľmi veľmi veľmi srdečné, milé a vééééééľmi veľa sa smejú a furt srandujú. Človek by ani neveril, že rehoľné sestry si budú uťahovať z niekoho kvôli novej sukni :) Renča, si totiž dala ušiť u sestry Ezechiely tri sukne, tak si ju doťahovali, že ide určite baliť dákeho chlapa :) A na mňa tiež prišiel rad, keď zistili, že som bez frajera. Už som bola v chomúte s tunajším mladým profesorom angliny a kirundi. No úžasné sestry, úžasné :) A potom sme ešte išli do "kabaretu" na pivo a fantu s tunajšou zdravotnou sestrou Maurice-om a tým mladým učiteľom Jean-Pierre-om. Tie uvodzovky preto, že malá izbica, pred ňou zopár lavíc a dva stoly je pre mňa skôr prdimini krčma, ale tu to po francúzsky volajú kabaret :) Tak sme posedeli, pokecali, francúzsko-anglicky, potom sme šli s J+M k nám domov a tam sme ešte kecali do pol 11. A dnes sa Janka s Mišom balili, ja som si trošku viac pospala. Potom aj s Renčou odišli, ja som trošku smútila, potom sme šli s pani doktorkou do nemocnice, ešte sa tam trošku porozhliadať, pospytovať sa organizačné veci so sestričkami (len, aby ste boli v obraze, tu je rovnako veľa sestričiek mužov ako žien :) Pospisovala som si lieky z nemocničnej lekárne, aby som vedela, čo môžem predpisovať a, aby som sa mala, čo zajtra učiť - dávkovania, žeže, ja hlava deravá.

Aha a ešte na začiatok - bývanie je veľmi pekné, hneď vedľa nemocnice, máme každá svoju izbu s véckom a sprchou, je tu kuchyňa, kde nám varí ten miestny pán a máme dokonca aj obývačku, kde papáme, resp. trávime voľný čas, keď chceme. Voda tečie rôzne, teraz je dažďové obdobie, takže je to fajn, ale, keď príde suchšie obdobie, je to vraj ťažšie. Aj niekoľko dní sa možno neosprchujem :) Ale počas dňa nám napĺňajú vedrá vodou práve na to, aby bola zásoba, keby náhodou nejaký ten deň nebude. A elektrina je tak rôzne. Cez deň väčšinou je, teraz nebola od takej 4, potom zase o 6 zažali a kolo 7 to zase vyplo. Takže píšem mail potme, potom sa potme osprchujem a pôjdem asi do hajan :) Čo sa týka internetu, máme taký prenosný, signál niekedy je, niekedy nie je, teraz mam napríklad úplný prd makový, ale, keď je, gmail sa mi vcelku pekne otvára v html verzii. A jedlo, čo nám zatiaľ pán kuchár uvaril, bolo mňamkuš, majú tu veľa zeleniny a ovocia, zemiaky a ryžu, domáca kuchyňa je v princípe bez múky, takže pre mňa super. Raňajkové zásoby sa mi ešte neminuli, takže zatiaľ na raňajky nie som len o banánoch ;) Renča by mala prísť zase o dva týždne, pôjdeme do Bujumbury, a potom k Tanganike. A v Bujumbure, pozriem múku, majú tu rôzne, tak možno nejakú budem môcť. A pán kuchár už vie robiť palacinky, tak by som si potom mohla dať aj ja. Alebo dáke také pampúšiky robieva, to by som tiež rada ochutnala :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?