Nečakane predĺžený víkend

Autor: Katarína Legrand | 16.5.2018 o 16:08 | (upravené 16.5.2018 o 16:19) Karma článku: 1,34 | Prečítané:  460x

Po takmer mesačnej šichte v burundskom dedinko-mestečku Buraniro, s jediným jednodňovým výletom do Kirunda, som už naozaj potrebovala trošku zmeniť prostredie. Niežeby sa mi to tu nepáčilo, to vôbec.

Je tu krásne, každodenný pohľad na Bangu je vždy zas a znovu viac ako len tvár rozžiarujúci a v princípe som si uvedomila, že vždy, keď sa vraciam odinakiaľ, mám pocit návratu domov… Ale jednoducho som už cítila potrebu sa trošku prevetrať, zmeniť aj ľudí, ktorí sú okolo mňa a každodenný stereotyp.

            Úžasne sa nám to podarilo zladiť so sestrami, ktoré išli v piatok poobede do Bujumbury nakúpiť lieky a povybavovať dáke papierovačky (Renátke - našej logistke to ušetrilo dosť veľa kilometrov). Takže v piatok po vizite, som poupratovala, čo sa dalo (kuchárovi som dala PN, lebo mi ochorel, tak štvrtok vyfasoval lieky a povedala som mu, nech sa lieči a príde až v utorok), zbalila si svoje švestky a hor sa na cestu so sestrami. Išla som s nimi prvý krát, išli sme navyše cestou, akou som ešte nešla, takže som mala zase, čo obzerať. Navyše, Teofilka je vášnivá fotička, takže, keď som si fotila niečo pre seba, vcelku som sa bavila tomu - Kašu, Kašu, aj mojim aparátom urob zdenčia, aj mojim ;) Je podarená… Mimo to, Teofila skvele šoféruje, má vynikajúci priestorový odhad, bola som milo prekvapená. Cesta ubehla rýchlo, veľmi okrajovo som sa aj pomodlila so sestrami, ktoré sa po ceste modlili ruženec. Náhodou to bol pre mňa tiež jedinečný zážitok – ako sa Teofila šoférujúc modlila. S príchodom do Bujumbury sa zatiahlo nebo, boli sme odovzdať dáke štatistiky na úrad pre TBC a AIDS. Potom sa spustil dážď a ja som sa vytešovala ako malé decko – lebo milujem letné búrky a tu som to mala ako na tanieri, zatancovala som si pomedzi kvapky a bolo mi dobre. Potom sme ešte urobili veľký nákup v lekárni, sestry vyfasovali ako stále klientky aj dáke reklamné produkty – aj mne sa ušiel krásny kalendár s nádhernými fotkami detí. A potom už zavolala Renča, kde sme, a kde ma môžu zobrať. Takmer mi prešlo auto po nohe, miestni výrastkovia po mne poškuľovali, ako som čakala na naše Prado na chodníku pri ceste, ale nakoniec som šťastne a úspešne nasadla bez ujmy na zdraví.

            Zoznámenie sa s druhou Katkou bolo jedinečné, podali sme si ruky z predného sedadla na zadné a bavili sme sa akoby sme sa už dávno poznali. Je to veľmi fajn baba, doteraz bola v Sudáne a neprestáva híkať nad krásou Burundi. Oproti Sudánu je to vraj raj na zemi. Krásne kopce, Tanganika sťaby more, zeleniny a ovocia neúrekom… Hneď som vedela, že to bude úplne iná káva ako pani doktorka R., ktorá prišla so mnou… Cesta do Rumonge nám prešla veľmi rýchlo, keďže sme neustále kecali o Sudáne, lekárskych prípadoch a zážitkoch. Večer sme si už štandardne dali červené vínečko a fajnú večeru. Ďalší deň nás už v Blue bay čakali naši parťáci z Muraga – Evka a Gaston. Ako som Gastona zbadala, vedela som, že mi chýbal ;) Keď on je tak prirodzene vtipný, stále sa na ňom smejem a neustále ma udivuje svojou výnimočnosťou, čo sa týka povahových čŕt. Je fakt napoly, ak nie aj trošku viac, náš – biely… Úplne nás dostal večer, keď sme zaňho zatiahli večeru a on následne kúpil všetkým ďalšiu rundu nápojov. Ja viem, že Vám to príde normálne, ale u černocha je to divné… Takže nám bolo na Tanganike veľmi fajn, síce slniečka moc nebolo, ale za to sme videli v rozbúrených vlnách ozajského hrocha. Celá pláž mala zábavu, všetci sa zrazu nasáčkovali ku brehu a pozerali, kedy sa už konečne vynorí tá hrošia hlava :) V nedeľu sme vyrazili v ústrety južným burundským kopcom, bola neskutočná viditeľnosť, čistý vzduch bez oparov, nevedela som zase raz, kam skôr pozerať. Katka detto. Najprv sme sa zastavili v jednej menšej pygmejskej osade, nechali sme im papčo, a potom sme šli k tej väčšej pri “Studenovodskom potoku”. Gaston im deň predtým volal, či by mohli aj zabubnovať, že bude s nami nová pani doktorka, že ju to poteší (ďalšia vec, ktorú by štandardný černoch neurobil, ani by mu v hlave nevznikla taká myšlienka). Takže sme mali zase úžasný kultúrny zážitok, Katka bola z toho minimálne tak nadšená, ako ja, keď sme tam boli cez Vianoce. Teraz som natáčala, nezabudla som si našťastie nabiť foťák.

            Tuto sa však dostávame k bodu, kde je ten pes o nečakane dlhom víkende zakopaný. Už cestou od prvých Pygmejov sa Renátke nezdali brzdy. A keď sme mali ísť dolu kopcom, k tým druhým k rieke, radšej ostala na nás čakať, lebo sa bála, že by mohli zlyhať. Kým na nás čakala, šetko dobre preskúmala a zistila, že nám niekde po ceste ku zadným brzdám kvapká brzdová kvapalina. Že musí byť niekde diera, kadiaľ to uniká. Našťastie sme našli v Hiluxe (auto Evky a Gastona) dáku kvapalinu navyše, tú sme doplnili k nám a s malou dušičkou sme išli do najbližšieho väčšieho mesta, kde sme mohli dokúpiť ďalšiu kvapalinu. Keď však vravím s malou dušičkou, myslím to vážne. Renátka nie je hocikedy nervózna, ale, keď je, tak je to už vážne. A videla som, že tu jej nie je všetko jedno… Našťastie sme dorazili do Matany v pohode, doplnili sme kvapalinu do plna a dali sa na tých 24 km opatrnej cesty do Rutovu – našťastie viac do kopca, ako z kopca… Dorazili sme živé a zdravé (Gaston išiel domov, lebo tam blízko býva), avšak kvapalina sa za ten kúsok úplne minula. To znamenalo, že v žiadnom prípade na ďalší deň nemôžme ísť do Bujumbury, lebo by sme riskovali vlastné životy… Posúvala som teda môj návrat do práce o deň neskôr. V pondelok sme teda najprv čakali na technika z Buje, ktorý sa dotrepal do Rutovu busom, a potom motorkou, ale na naše šťastie, že sa mu to chcelo. Bol štátny sviatok, nemusel vôbec robiť, ale asi vedel, že z toho bude vcelku pekný zárobok… Jeden z mála technikov, ktorým Renátka dôveruje v tejto krajine… Zároveň sme od Evky zistili (oni išli s Gastonom do Buje v ten deň skoro ráno, kvôli oprave Hiluxu), že keďže je štátny sviatok, opravovne nie sú žiadne otvorené, tým pádom ostali s Gastonom trčať v Buji… Lebo v Burundi, keď si dáky papaláš zmyslí, že chce voľno, tak presunie štátny sviatok, čo vychádza na nedeľu, na pondelok :D No nie je to paráda? A, keď potom nepočúvate správy, nemáte to ako zistiť… (ako Gaston) Zatiaľ náš opravár, opravoval a zistil, kde je problém a oznámil nám, že treba ísť do Bujumbury, kde musí dať auto do jeho opravárne a tam ho celé rozobrať, zaletovať to, a tak. Nie som moc technicky zdatná, nejdem vám to vysvetľovať, ale bolo treba myslím podvozok opravovať, lebo ten pretrhol tie hadičky na kvapalinu. Opravil to len tak provizórne, aby sme to z Rutovu (2040 mnm) dáko zišli do Buje (870 mnm) a tam to následne dokončí. Píšem Vám, teda sa nám nič nestalo, ale v Buji už brzdy zase reagovali až pri totálnom došliapnutí na pedál, takže to bolo LTT. Vysadil nás v Hoteli Club du Lac Tanganika, kde nás čakali Evka s Gastonom a odviezol auto do opravy. Posúvala som deň príchodu naspäť do Buranira o ďalšie dva dni, keďže nám opravár povedal, že skôr ako v stredu to hotové nebude. A v Hoteli bolo tóóóóóóóóóóóľko ľudí, to pre ten sviatok. Len sme niečo vypili a pobrali sme sa k otcom Xaveriánom, kde sme spali.

Ďalší deň šli Evka s Gastonom zaviezť auto do opravy a my sme si s Renčou spravili pešiu turistiku po hlavnom meste Burundi. Bolo nám treba niečo vybaviť na ministerstve zdravotníctva, pomeniť peniažky a dáke prkotinky. Potom sme šli okúsiť zaklopať na dvere otcovi Pavielovi. Že, čo má dnes v pláne. Našťastie nemal dáke výrazné povinnosti, tak nás, aj s Evkou, ktorá za nami neskôr prišla, povozil jeho autom. Najprv sme navštívili sestry rovnakej rehole, ako sú tie buranirské. Tie majú v Bujumbure – v takej okrajovej časti tiež na starosť jedno Centre de santé. Tak sme tam všetko popozerali, sestra Adela bola úplne úžasná, všetko nám poukazovala, bola som veľmi veľmi milo prekvapená, aké to tam bolo pekné, čisté, upravené… Hihi, a fór dňa, jedna z domácich sestričiek vraj zahlásila, že, či som Pavielova sestra?:) Veselé… A potom nás otec Paviel zobral do jedného sirotinca. Majú ho na starosť sestry z Rádu Matky Terezy. Je to na brehu Tanganiky, majú tam deti od 0-6 rokov. Môžu sa k nim dostať len také deti, ktoré prinesú policajti alebo niekto s údajom, kde boli nájdené. Štát musí potvrdiť, že dané dieťa nemá žiadneho známeho príbuzného, a potom môžu sestry začať hľadať pre malého bubáčika náhradných rodičov. Ich hlavnou úlohou je umiestňovať tieto siroty na adopciu. Ale nie veľa štátov má s Burundi zmluvu. My napríklad nemáme… Dosť na tom, tento sirotinec bol krásny zážitok. Niežeby som sa tešila, že niekto nechá dieťa na verejnom WC, v plastikovom sáčku, na poli alebo, čojaviemkde, ale krásne bolo to, v akých podmienkach tie deti sú, ako na mňa tie deti pôsobili (veľmi šťastne a spokojne), aké sestry sa o nich starajú, aká bola energia toho miesta, ako bol sirotinec zariadený, jednoducho, celkový pocit. Sestra predstavená je Chorvátka, veľmi veľmi milá, pekná mladá žena, všetko nám pekne povysvetľovala, poukazovala. Ešte predtým, ako sme sa prešli po sirotinci prišli deti, asi z vychádzky, všetky utekali hneď k nám, všetky nás pozdravili, podávali nám rúčky, otec Paviel si vzal na ruky jedného chlapca a úžasne sa s ním bláznil. Viete si predstaviť, keď sa ku mne vyrojí toľko vysmiatych detí, ako som sa cítila? Nádhera, krása… Potom sme postupne prešli všetky časti sirotinca. Videli sme malé postieľky s deťmi kolo 1-2 rokov, ešte menšie postieľky s deťmi kolo mesiaca, či trošku viac, potom sme videli väčšie postieľky s ďalšími deťmi, čo nespali, ale kričali na nás, zdravili nás, načahovali rúčky k pozdravu… Jedného bubáčika som si aj na ruky zobrala, vôbec sa tie deti nebáli. Bolo vidieť, že sú na bielych zvyknutí, čo inak nebýva. Aj mňa sa v robote deti často boja… Ešte väčšie deti práve obedovali, pekne lyžičkami, možno ešte lepší obed, ako iné deti, čo majú rodičov… A potom sme boli ešte v dvoch ďalších častiach, kde sú muži a ženy – väčšinou starí alebo postihnutí, ktorých tiež niekto priniesol z ulice alebo ich oni videli a zobrali… Smutné a zároveň šťastné. Že sa niekde nájde spôsob, ako aj tým najbiednejším pomôcť… Sestra predstavená to povedala veľmi pekne, že vždy sa nájdu peniaze. Tak akurát…

Náš deň ešte pokračoval, ale dáko sa mi chce skončiť to tu. Lebo ten sirotinec bol pre mňa najvýraznejší zážitok. Ak by som niekde mala dať peniaze, tak tam, lebo viem, že sa využijú správne…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Ako sa veľký mafián a narkoman na dobré obrátil

V rodnom Šamoríne sa ho báli. Dnes prednáša väzňom.

DOMOV

Prieskum AKO: Smer zastavil pokles, Most prišiel o percento

Koaličné strany by už vládu nezostavili.

Komentár Ondreja Podstupku

O víle Zubničke

Ak máme platiť, musia sa k nám správať ako k zákazníkom.


Už ste čítali?