Burundské pikošky

Autor: Katarína Legrand | 19.2.2018 o 22:16 | Karma článku: 2,05 | Prečítané:  639x

Alebo špecialitky, či veci, čo sú jednoducho úplne iné, ako u nás doma. Napríklad, že na dovidenia sa neodpovedá dovidenia, ale áno. A tiež, že áno po burundsky trvá asi tak tri sekundy. Rovnako aj nie.

Často ľudia spia s prikrývkou úplne až cez hlavu. Jednoducho sú zakrytí od hlavy až po päty… (vysvetľujem si to tým, že sa snažia chrániť pred komármi ;)

Či malí, či veľkí, všetci si od Vás niečo pýtajú… Bez hanby. Akoby ste Vy - bieli boli od toho, splniť im ich priania, či sny… Ale oni to v podstate robia bežne, aj medzi sebou…

Prasiatka chodia na pašu. Rovnako ako kravy, či kozy, či ovce, môžete stretnúť prasiatko s jeho pastierom na vychádzke, resp. paši. Je to úžasná sranda, že si idete po chodníku a zrazu popri vás prebehne prasa…

Úlohou detí je doniesť pred večerou, resp. obedom, resp. asi takmer stále, vodu. Takže pri prameňoch vidíte vždy veľa veľa detí s bandaskami, väčšími, menšími, podľa toho, o aké veľké deti ide. Deti naplnia nádobu a ťahajú sa s ňou až domov. Či na hlave, či v rukách, či na chrbte v šatke/uteráku, podobne ako nosia mamičky bábätká… Staršie deti majú na starosť aj drevo na kúrenie.

A tak, ako u nás tlačia malé dievčatká hračkárske kočíky, tak si tunajšie dievčatká nosia na chrbte v uteráčiku vetvičky – banánové alebo fľaštičku od amoxicilínu alebo čokoľvek, čo sa môže tváriť, že je to akože bábätko…

Odpadávajúci banánový list je znakom zrelosti. Je to rovnako aj výraz pre žltú farbu. Takže, keď idete k niekomu na návštevu a nesiete dáke papčo alebo darčeky v nádobe, je ozdobená žltými banánovými listami na znak vernosti a zrelosti vášho priateľstva (a hlavne každý vie, že to, čo nesiete, nie je Vaše, ale pre niekoho iného). Všetky svadobné dary sú vždy ozdobené aj banánovými listami (samozrejme žltými). Nevestini rodičia dávajú ženíchovi kohúta, ktorý je tiež omotaný v žltých banánových listoch. A keď sa túlate po dákych dedinkách, vždy, keď je pred dákym domom v zemi zastrčený banánový list, znamená to, že si tam môžete niečo kúpiť – najskôr domáce banánové pivo (volá sa uguágua), ale, ktovie, niekedy možno aj niečo iné.

Eukalyptový strom, keď vytnete, z jeho kmeňa vyrastú ďalšie eukalypty…

Nežmýkajú opraté oblečenie. Len ho vytiahnu z lavóra/kýbla a picnú niekam na plot, krík, strom, trávu, kamkoľvek… Musela som kuchárovi ukázať, že treba oblečko najprv vyžmýkať až potom vešať… Ale je to vraj preto, že žmýkanie ničí oblečenie. Mmm, niečo na tom bude ;)

Nerozmýšľajú nad vecami, len ich naučene automaticky robia… Fakt…

Dievčatá si nemajú, čo pískať, to je len pre chlapcov.

Vybíjaná je hra pre dievčatá, resp. pre deti.

Pôvodné rastliny Burundi sú tu t. č. už v menšine – istý listnatý strom, z ktorého kedysi vyrábali oblečenie alebo látky, sorgho (čirok) a élusine (mladé/malé sorgho), dáky druh tekvice, dáky druh listovej zeleniny (alebo skôr dáka bylinka, ktorú, ale zvyknú jesť). Všetko ostatné, čo tu rastie, sem priniesli kolonizátori, poväčšine z Južnej Ameriky – banány, kávu, eukalypty, všetky druhy zemiakov, kukuricu, no jednoducho skoro všetko…

Krása burundských dievčat je podmienená niekoľkými znakmi: jamky v lícach, dierky medzi jednotlivými zubami (najlepšie medzi dvoma hornými v strede), veľké oči (oči teliatka – to je ako kompliment ;), oblasti slabšie pigmentovanej pokožky (to som vcelku nepochopila, či sú to dáke žilky alebo depigmentácie, fakt netuším), ploché brucho, ale rozložitý zadok, nie svalnatý, ale skôr taký trasľavý.

Po niekoho smrti majú prvý kar v deň pohrebu – bez alkoholu. Na tomto kare sa dohodne ďalší kar, kde sa aj pije a je tam veľa veľa jedla. Potom je ešte tretie stretnutie, ktoré je poslednou možnosťou vyrovnať si účty s rodinou zosnulého, alebo priznať dieťa zosnulého, proste posledné poriešenie vecí súvisiacich so zosnulým. Potom už ho nechajú v kľude oddychovať.

Názvy farieb nie sú, v princípe sú to slová, opisujúce iné veci daných farieb (resp. niektorí obyčajní ľudia ani nevedia niektoré farby pomenovať slovom, vedia ich len ukázať) – žltá je podľa zrelého banánového listu, zelená podľa nezrelého listu, modrá podľa oblohy, červená podľa nádoby na dojenie mlieka, ktorá sa zvykla farbiť takým červeným práškom. Hnedú nemajú, šedá, čierna a biela majú názvy, ale to už neviem, podľa čoho…

Deti cikajú hocikde a postojačky najlepšie.

Mamičky nosia svoje ratolesti na chrbte, pridržiavajúc ich tam uterákom a na tom ešte dákou šatkou. Nosia tak aj dvojročné deti, keď merajú dlhú cestu.

Peniaze nosia pozastrkované kade-tade (napríklad v časti sukne, kde je šnúrka na zaväzovanie), zabalené v šatke, príp. ešte v sáčku, poskladané na úplne malý štvorček…

Kalendárov som tu videla viac takých, že začínajú nedeľou. Neviem, či je to typické pre nich alebo to prebrali…

Všetci veľmi radi spievajú. Náš kuchár takmer vždy pricházda do práce hmmmkajúc si dáku melódiu popod fúz. Aj Jean-Marie si v práci veľa krát spieva (asi jedno z mála vecí, ktoré sa mi na ňom páčia…). Aj JP mi to potvrdil, že oni si jednoducho radi spievajú.  A treba doplniť, že poväčšine spievajú veľmi pekne a neboja sa (resp. nehanbia sa).

Môžu sa premiestňovať sviatky zo dňa na deň. Napríklad, keď je sviatok v nedeľu a večer v správach sa povie, že prezident alebo neviem, kto, premiestňuje sviatok na pondelok, majú ľudia v pondelok voľno.

Chlap je tým väčší šéf, čím má viac detí…

Dokonca sa môže stať, že má jeden chlap dve ženy…

Podobne, ako naši susedia Česi, majú názvy mesiacov podľa toho, čo sa v ten mesiac deje. Napríklad ferbuár má názov, ktorý naznačuje, že môže byť búrka. Marec hovorí, že bude veľa dažďa a možno aj záplavy a apríl sa volá tak, aby naznačil, že v riekach je už tak veľa vody, že tých, ktorí žijú na druhom brehu rieky, už len pozdravíte z brehu, ale nemáte sa k nim, ako dostať na návštevu…

Fúkajú si nos do hocičoho, čo sa naskytne alebo si ho len tak vyfúknu do preč, ako cyklisti alebo lyžiari u nás.

Na raňajky majú čaj s veľa veľa cukrom a mliekom alebo sladké zemiaky – ibijumbu. Sú fakt sladké, hutné a dosť zasýtia. Chlieb majú málokedy, je to v princípe luxus.

Malé dievčatká sa od malých chlapcov dosť ťažko rozoznávajú, väčšinou len podľa toho, že dievčatká majú sukničky.

Dospelým sa veľmi ťažko určuje vek. Častokrát tí, ktorým by som povedala 30, majú 22 a naopak.

Keď sa rozprávajú s autoritou (pre nich autoritou), klopia zrak.

Deťom často kúpia veľké topánky, a potom v nich strašne smiešne chodia a čapocú nôžkami. Asi preto, aby im vydržali dlhšie.

Vôbec nehľadia na farby, vzory, či obrázky. Chlapi maju cyklaménovo ružové mikiny, dievčatká transformérov na tričku, dospelák má zošit s Hanou Montanou…

Majú naozaj skromné príbytky, s izbičkami tak akurát na jednu posteľ a človeka vedľa nej. Takmer žiaden nábytok, maličké okná, o lustroch snívajte…

Deti majú na rúčkach náramky, ktoré sú aj na ozdobu, ale vraj majú aj taký význam, že podľa nich matka vie, či dieťa pribralo, vyrástlo alebo naopak ;)

Plienočky sú naozaj len dáka svojpomocne vyrobená chabá náhrada z plastikových sáčkov a handričiek… A keď deti vracajú, či hnačkujú, veľakrát to jednoducho len tak niekde “vyklopia”. Ovracajú maminu, jej oblečko, šatky, okakajú posteľ, dlážku v izbe… No, veď sú to len deti a nevedia povedať - mamiiiiiiiiii vraciaaaaaaaaaaaaaam…

Dáždniky používajú aj na dážď aj proti slnku.

Nákupy sú istým druhom zábavy, možnosťou stretnúť sa s ľudmi, porozprávať sa, dozvedieť sa dáke novinky. Veľakrát podvečer vidíte, ako sú ľudia zhŕknutí okolo dákeho stánku, ale len sa smejú, debatujú, plácajú si rukami a nezdá sa, že by niekto niečo kupoval. A aj dohadovanie ceny je formou zábavy a trávenia času.

Spia s kozami, ovcami, ktovie, čím ešte, aby im bolo teplejšie. A potom na nich z tých zvierat naskáču blchy a z nich na mňa.

Keď nemáte dáždnik a začne pršať, šup ho odtrhnúť si banánový list a je to ;)

Z banánového listu sa vyrába aj švihadlo.

Decká sa hrajú s loptami, ktoré sa vyrábajú nasledovne: Dáky kus špongie alebo hubky obalíte rôznymi plastikovými sáčkami, látkami, všetkým možným, čo nájdete, viacej vrstiev a nakoniec to všetko ešte upevníte špagátikmi, aby to držalo tvar.

Keď má niekto veľa detí, majú dokonca určené priezvisko, aké musia deti od piateho v poradí mať. Týmito priezviskami sú potom ozančené vysokopočetné deti, aby bolo známe, že ich otec je veľký muž. Rovnako sa niekedy používali priezviská na nepriame naznačenie susedských vzťahov. Alebo, keď sa v dákej rodine vyskytlo viac potratov alebo deti poumierali, ďalšie, ktoré nasledovalo, dostalo špecifické meno, ktoré by malo odradiť pani smrť. A dvojičky dostanú priezviská podľa poradia – Prvý a Druhý :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Záhadný vírus je nebezpečnejší, ako sme si mysleli

Nákaza sa posúva do ďalších krajín.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Smer sa oblúkom vracia k holým zadkom

Také politické prázdno naposledy ukázal v roku 2002.


Už ste čítali?