reklama

Nočná cesta z Bangalore do Manvi a očarujúce ulice Manvi

Budem pokračovať v mojich prvotných peripetiách a skúsenostiach zo smetiska sveta. Nočnou cestou autobusom a opisom môjho druhého dňa v Indii, ako by to bolo dnes...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vo štvrtok večer sme sa mali dopraviť na „autobusovú stanicu“ Meenakshi travel, odkiaľ nám mal ísť nočný autobus do Manvi – najbližšieho väčšieho mestečka pri našej dedinke pôsobenia, zvanej Jagir Pannur. Išli sme džípom Jezuitov, takže celkom pohodlne za trúbenia, diaľkového osvetľovania a kľučkovania pomedzi všetky možné dopravné prostriedky, nevynímajúc voz ťahaný malým chudáčikom oslíkom.

Autobusová stanica bola jednou z viacerých staníc rôznych cestovných kancelárií, ktoré sídlili všetky po oboch stranách jednej relatívne krátkej ulice. Spoločnosti boli evidentne rôznych kategórií, čo sa dalo vyčítať z cestujúcich čakajúcich popri autobusoch, aj zo stavu autobusov. Videli sme aj nejakých ne-Indov, aj krásne nové vyblýskané autobusy, väčšinou polo alebo aj viac ako poloprázdne. Nuž, ale tá naša spoločnosť bola najväčšou vychytávkou. Nie zrovna najnovší vysoký autobus už čakal pripravený, na strechu sa nakladali obrovské baly a my sme poriadne ani nevedeli, na koho sa obrátiť s našou rezerváciou. Dáko sme to, ale zmenežovali a počkali si ešte asi hodinku, kým sa všetky haraburdy ponakladajú, pozorujúc prichádzajúcich našich indických spolucestujúcich a pohupujúc sa v rytme indických pesničiek, ktoré hrali v „kancelárií“ (stôl a dve stoličky, rádio, sošky Bohov na poličke) inej cestovnej kancelárie. Chalanko, čo tam pracoval, pripomínal nášho pána Kaliňáka, ale nechcel sa s nami odfotiť, tak, bohužiaľ, to nemáme zdokumentované ;)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď sme sa konečne dostali do autobusu, pustili sme sa s Lukášom do spoločného smiechu. Ako, nebolo to až také zlé, išlo už len o to, že to boli originál postele v buse. Vo vlaku som na to zvyknutá, ale bus som taký ešte nevidela. Na pravej strane boli jednolôžka (dve poschodia) a na ľavej strane boli dvojlôžka (tiež dve pochodia). Pri každej posteli boli slušivé závesy, rovnako boli samozrejme závesy aj na oknách. Ale bohužiaľ, aj keď mi proti svetlu pomohli, proti rozheganosti autobusu a hlučnej indickej doprave mi aj tak nepomohli. Takže som sa veľmi nevyspala, aj keď som mala v podstate normálnu posteľ. Neviem si, ale predstaviť, ako by som takto cestovala sama samučičká. Bála by som sa na cikpauze nechať ruksak s noťasom a s ďalším noťasom len tak napospas osudu. Už takto vo dvojici som trošku tŕpla, či vystúpime včas, či neprepasieme niečo, ale keby som bola sama... Fakt neviem... No, keď by som musela, tak by som musela, ale bola som za Lukáša viac ako vďačná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cik pauza inak bola tiež celkom zážitok. To som vtedy hádam aj spala, keď, zrazu, počujem pokrikovanie „dávid, davidddddddd“, vtom samozrejme zvuky vystupujúcich ľudí, tak nám došlo, že david, david, je asi cik-pauza ;) Stáli sme medzi stánkami so všetkým možným od jedla po plyšové medvede, bola tam aj vcelku schopne vyzerajúca reštika a normálne, že mali vécka, celkom schopné turečáky. Predčili moje očakávania. Potom už sme šli rovnou čiarou do Manvi s prestávkami vo výstupných mestách.

Pred šiestou som precitla, odokryla som si závesy na okne, že idem pozorovať okolitú krajinu. Nuž prvé mesto, v ktorom sme stáli, bolo plné prachu, tetuška tam zbierala smetie do nejakej igelitky, chlapec roznášal noviny, po uliciach pobehovali psy. Na domoch samé reklamné tabule, poriadne ani nebolo vidieť ich fasádu, tak som si vravela, že, keď teda budeme chcieť cestovať, ako nájdeme nejaké ubytko, keď sú všade rôzne bilboardy a Ty ani poriadne nevidíš, čo je to za dom... Mimo mesta bolo veľa polí, najmä ryžových a bavlníkových. Bavlník je krásny, také biele bambuľky na kríkoch, pripomínajúcich z diaľky naše záhradné ruže. Pomedzi polia bola kde-tu slamená chajda s množstvom domácej zveri okolo a nikdy nechýbala obrovská kopa slamy. Bol opar, krajina viac-menej rovina, takže som nebola nejako nadchnutá. Skôr sme to s Lukášom zhodnotili na akúsi bezútešnú krajinu, nemáš sa veľmi z čoho radovať. Mne sa akurát nesmierne ľúbili tie bavlníky... aj živozelená ryža nie je na zahodenie ;)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Niečo pred siedmou sme úspešne dorazili do Manvi a nebyť bieleho Miša, ktorý už na nás čakal, neboli by sme si istí, či vystupujeme správne. Bolo to len tak na okraji cesty, žiadna stanica alebo dáky záchytný bod. Neskôr sme zistili že autobusová stanica je kúsok odtiaľ ďalej. Naložili sme sa do džípu a šli sme pozrieť Loyola high school a sídlo Jezuitov, s ktorými vlastne spolupracujeme. Pekne sme sa naraňajkovali, pokecali s fatherom Rohanom (má šťastie, že vďaka Pánovi prsteňov si zapamätám jeho meno ;) a vybrali sa do Jagir Pannur.

Tam som zistila, že budem bývať v nemocnici spojenej s kláštorom indických sestier a budem mať pekne krásne 3xdenne stravu, takže neumriem od hladu. Zatiaľ bývam s pani doktorkou, ktorú som vlastne prišla striedať, potom tu budem sama. Ubytko je podobné ako som mala v Burundi, strava mi zatiaľ vyhovuje, takže v tomto smere paráda. A úplne najlepšie je, že sestry vôbec nepoužívajú pšeničnú múku, robia všetko z ryže alebo sorgho, čo znamená, že sa nemusím vôbec báť, čo jem. Keď som si zložila veci, pokračovala som s Mišom a Lukášom do ich ubytka. Trošku chmúrnejšie ako to naše s pani doktorkou Marikou, ale tiež relatívne v pohode. A keďže som nevedela, aké budú moje možnosti neskôr, povedala som si, že aj napriek únave pôjdem s Mišom, Lukym, Ľudkou a dvomi indickými zamestnancami (krásne dievča Gracilda a chlap, ten nie je krásny ;), Aditié) na výjazd malnutričného programu. Nech vidím, v čom spočíva ich robota.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyrazili sme na cestu, po neupravených vozovkách, ktoré by sa skôr dali nazvať utlačenou zemou, občas s kameňmi, niekedy s menšími a niekedy s väčšími dierami. Trošku mi naša cesta pripomenula Afriku, keď nám v dedinkách začali deti kývať. Nebolo to v takej miere ako v Afrike, ale aj tu sa deti tešili, keď nás videli. Po asi pól hodinke sme dorazili do malej dedinky, kde sme v malom stredisku (dve miestnosti) rozložili naše pakšamety a poďho vyšetrovať deti. Či pribrali, schudli, prípadne ich povyšetrovať, ak sú choré, prípadne pribrať nejakých nových podvýživených. Detiská sa usmievali, potom aj plakali, keď ich vyšetrovala pani doktorka, no tie väčšie stále nakúkali, kade sa dalo a cerili na nás tie ich prekrásne biele zuby. Väčšina mladých ľudí a detí má prenádherný chrup. A to v podstate nechodia k žiadnym zubárom. U starších ľudí je to už s chrupom horšie, ale, tak, to je celkom prirodzené...

V tejto dedinke som si prvý krát všimla vcelku zaujímavú vec. Zbadala som také dievčatko zametať na priedomku a vtedy som si uvedomila, že pred svojím domom má každý vyzametané a upratané. V dome majú tiež čisto a vyleštené podlahy. Každý sa doma vyzúva, v topánkach nik do domu nevstúpi. Len teda je udivujúce, že, keď si doma pekne upracú, ako to, že im nevadí ten bordel na uliciach... Tomuto nerozumiem a asi ani neporozumiem, lebo neviem, či mi to niekto z domácich vysvetlí, ak sa vôbec nad tým niekedy zamýšľali a, ak to nebude neslušná otázka...

Každopádne výjazd do dedinky bol echt zážitok, lebo sme boli veľmi blízko domčekov, s Gracildou som zašla dokonca ešte do takej bočnej uličky, lebo sme šli pre takých dysplastických súrodencov. Prišli mi na nejakú metabolickú chorobu, mali obaja také podobné kukuče (pripomínalo mi to ten asi Hunterov, či Hurlerov syn., keď vyzerajú deti trošku ako chrliče vody na gotických chrámoch), mali chúdence úplne deformované nohy, obrovsky opuchnuté kĺby a nízky vzrast. Usmievali a hanbili sa veľmi mileno, ale moc som ich rozprávať nepočula a to mali 4 a 3 roky. Keď sme na nich čakali, stihla som si pozrieť bijúcich sa psov, vrčiacich na seba, nikto si z toho samozrejme nič nerobil, akurát kravy sa trošku rozrušili a vydali sa naším smerom. Tak už nás babča pozývala sadnúť si k nej na priedomok – zase, podotýkam, vyleštený - akože do bezpečia. Inak kravy sú hocikde, hocikde sú teda samozrejme aj kravské lajná, takže človek musí celkom pozerať pod nohy, kade kráča.

Z dedinky sme museli ísť ešte do Manvi, lebo nám nedovierali dvere na kufri. Ale pre nás skvele, keďže, kým sa auto opravovalo, my sme mali možnosť poprechádzať sa po Manvi. Ľudka, ako už ostrieľaná doktorka malnutričného programu v Indii, sa ujala s radosťou role nášho sprievodcu a všetko nám poukazovala a povysvetľovala. Aj keď pre mňa je to väčšinou aj tak vždy o tichom pozorovaní. Prípadne, keď niečo chcem zistiť, spýtam sa. Veď niekto z prítomných hádam aspoň nejaké slovko po anglicky bude vedieť. A veru v Manvi toho bolo na pozorovanie neúrekom. Človek by si pomyslel, že veď už som videla Bangalore, pokukala som čo-to z busu, ale tu je stále, niečo, čo vám udrie do očí, pri čom zrazu nemáte slov a len nemo pozorujete...

Ulice Manvi sú pomerne rušné, plné ľudí, kráv, motoriek a skútrov, aút, vozov, psov a prasiat (malých aj veľkých - prasníc). Pozdĺž hlavnej nákupnej ulice sú ovocinári, desiatky a desiatky stánkov, ponúkajúcich takmer stále rovnaké ovocie, s malými obmenami – banány, veľké, aj tie chutné malé, mandarinky, granátové jablká, jablká, hrozno a všakovaké ich domáce ovocie, ktoré ani neviem pomenovať. Pomedzi ovocie sa potešíte pohľadom na jasmínové biele a oranžovkasté kvietky, ktoré si tunajšie ženy kupujú a zdobia si nimi vlasy. Kolmo na túto ulicu je jedna čisto zeleninová ulica, kde nieto núdze o žiadne z našich obľúbených zelenín – zemiačky, krásne, nové, uhorky (jednu si ukradla okoloidúca krava), mrkvy, karfiol, fazule, cvikle, papriky, papričky, čili a tiež rôzne domáce zeleniny, ktoré u nás nevídať (slonia noha napríklad, aj keď tá mi trošku pripomínala náš zeler, ale ktovie, ako to chutí). Z hlavnej ulice sa dostanete do vedľajších a ešte vedľajších ulíc, kde sú obchody s látkami, šperkami, krajčírstva, obchody s už hotovým oblečením, domáce potreby, cukrovinkári, drogérie a samozrejme nemôže chýbať lekáreň. Pri každom obchode je aj iný ráz okolitého smetia. Pri krajčírstve nachádzate na zemi staré zipsy, kúsky látok, kdežto pri lekárni sú v kanáli prázdne fľaštičky od sirupov, blistre a obaly liekov. Aké rozmanité a pestré ;) A sviniam je úplne jedno v akom kanáli sa brodia a aké odpadky požierajú... Kravy, podobne, strčia ňufák do hocičoho a sú schopné schrúmať aj plastikový sáčok.

Pozorovať ľudí je tiež zážitok. Chlapi väčšinou posedávajú pri obchodoch, stánkoch a v skupinách si debatia. Niekedy, ale vidieť aj chlapa s dieťaťom na rukách, či na motorke s celou rodinou (5 ľudí na motorke je úplne bežné). Veľmi komické, teda aspoň pre mňa, je často chlapské oblečko. Stalo sa mi neraz, že som si myslela, že pozerám zozadu na ženu, a potom som zistila, že je to muž. Lebo oni s obľubou nosia biele vyšívané košele a látku oviazanú okolo pásu tak, že to vyzerá ako dlhá sukňa. Niekedy si z toho urobia aj krátku sukňu. Je to taká sranda, lebo zase dámske oblečko pandžábí pozostáva z voľných nohavíc zúžených pri členkoch a dlhej blúzky nad kolená. A väčšina chlapov je strašne chudá, v tých nohaviciach niekedy vyslovene vidieť, aké paličky nohy majú. Aj mladí, ale aj starší. A u žien je to tak isto. Myslím, že len tie vyššie vrstvy sú „tučnejšie“.

Čo sa neodlišuje vzhľadom na majetnosť sú ženské ozdoby. V Indii som momentálne za úplnú šupáčku, lebo mám len dve náušnice. Nie dve normálne, dve na vrchu ušného lalôčika a jednu ešte niekde v strede. A nemám piercing v nose a perličku medzi obočiami. A nenosím náramky na rukách a nohách. Proste som tu za biednu ;) Lebo na čačky-mačky má evidentne každá žena. A v podstate náramky a náhrdelníky nosia úplne bežne aj chlapi. Niekedy dávajú aj malým chlapcom do uší náušnice. To je tiež taký kontrast, že na tých ozdobách si dajú tak záležať, ale bordel môže ostať bordelom. Aj autá, motorky a bicykle si ovešiavajú všelijakými gýčovými girlandami a umelými kvetinkami. V autách majú často bôžikov, resp. obrázky podľa vyznávanej viery, v domoch a kanceláriách tiež nemôžu tieto obrázky chýbať.

A táto pestrofarebnosť, rôznorodosť a vyčačkanosť na mňa číhala spoza každého rohu. Nečudo, že som bola týmto poobedím výrazne omámená alebo očarená? Alebo, ako nazvať ten dojem, ktorý mi už navždy ostane v hlave? Ktorý už asi nikde inde nezažijem... Ktorý, aj keď budem tu v Manvi alebo aj v iných mestách zas a znovu zažívať bude vždy na mňa pôsobiť neuveriteľne, akoby z iného sveta... Veď ono aj mám veľakrát pocit, akoby to tu bol jednoducho iný svet. Svojský, svojsky nastavený, len pomaličky sa meniaci, naberajúci z moderného sveta len, čo-to a ponechávajúci si tak hlboko zakorenené tradície aj napriek všakovakým vplyvom okolia...

Katarína Legrand

Katarína Legrand

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Keď som bola ako 14-ročná s detským folklórnym súborom v Egypte, zažila som po prvý krát to ohúrenie iným svetom. Odvtedy ma to drží. Bavia ma iné kultúry, cudzie jazyky, hudba, tanec, náboženstvá, filozofie a skvelé jedlá. A to všetko najlepšie spoznáte tak, že tam nejakú dobu pracujete s domácimi. A keď niečo s nimi prežijete, tak im aj porozumiete... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu