Bangalore alebo začiatok môjho indického dobrodružstva

Autor: Katarína Legrand | 17.1.2018 o 13:46 | Karma článku: 2,35 | Prečítané:  372x

Bangalore je turisticky nezaujímavé hlavné mesto nezaujímavého indického štátu Karnatáka. A práve preto je tak indické. A práve tam sa začali moje indické skúsenosti takmer presne pred 4 rokmi...

Do Indie som sa vybrala vcelku narýchlo. Niekedy v novembri som si začala googliť slovenské neziskovky, ktoré majú v Indii lekárske programy, v decembri som začala riešiť konkrétny projekt a v januári som letela. V inštrukciách od tamojšej logistky som si čo-to prečítala o mojej robote, podmienkach bývania, a tak celkovo. Do Indie som vždy túžila ísť, počula som o nej veľa. O tom, aký je to jedinečný zážitok, aká je tam špina a všeličo možné a povedzme, že som si vytvorila akúsi predstavu... Ale, hehe, môžte si predstavovať a myslieť, naživo je to ťažko popísateľný dychvyrážajúci zážitok...

Cestu sme začali vo dvojici s Lukášom, ktorý by mal byť logistom na malnutričnom projekte. Ja som nevedela, kam budem zaradená, buď na malnutričný projekt alebo do nemocnice. Vyrážali sme skoro ráno z BA a o 8 sme leteli z Viedne do Londýna, kde sme mali 5 hodinovú prestávku. Už tam sme mali možnosť  pozorovať priamo oproti nám indickú rodinku - mamča si po chvíľke vyzula topánky (ostala naboso), tato pospával na batožinách a starší chlapec sa pred nami chudáčisko pozvracal. Ale, šak to sa stáva každému, zamestnanec letiska poupratoval... ale puch ostal :( Aj v lietadle do Bangalore sme si užili trošku Indie. Najlepší, a to by som presadila aj u nás, bol tzv. mouth refreshner. Čo znamená zmes byliniek, či korenín v cukrovej poleve, ktoré si po jedle dáte do úst, necháte si rozpustiť, požujete a ostane Vám príjemná chuť :) Chutilo to fakt skvele, po fenikli a aníze ;) Veľmi sme si nepospali a o 4 ráno miestneho času sme pristáli v hlavnom meste južného indického štátu Karnatáka – Bangalore (Bengalooru).

Zamenili sme pár euráčov, nechali sa ovanúť príjemným ranným sviežim vánkom a šup ho hľadať taxíka. Pomerne jednoducho sme sa dohodli s pánom so slušivými náušníkmi – boli to akési slúchadlá, v tomto prípade tigrovanej farby ;) a nie som si celkom istá, aký účel mali spĺňať. No mohli by byť proti chladu, proti hluku alebo ako som sa neskôr dozvedela pri začínajúcej chorobe. Cestou do centra (ešte za tmy) sme míňali gigantické bilboardy, naozaj gigantické, také obrovské som asi zatiaľ nikde nevidela. Kde tu sa na diaľnici mihol nejaký chodec!, kde tu som videla pri ceste horieť ohník, kde tu sa mihol chrám, nejaký vcelku slušný činžák. Trúbilo sa o sto-tristo, ale, tak, to nie je nič až tak výnimočné, žeže. ALE! tu v Indii majú ešte jednu jedinečnú vychytávku – diaľkové svetlá! Viem, že aj u nás na Slovensku poznáme diaľkové svetlá, ale napadlo Vám niekedy použiť ich v zmysle – Uhni, idem ja, uhni, som rýchlejší, hybaj z cesty? (nepočítam tých pár nedočkavcov, ktorí sa na vás nalepia na diaľnici a, áno, práve diaľkovými svetlami vás tlačia pred sebou, nech, čo najskôr uhnete do pravého pruhu) No asi nie, predpokladám, ale v Indii je to bežný vynucovací prostriedok. A komickí boli aj páni na kamiónoch bez kabíny – len tak sedeli na sedadle za volantom a vietor im vial do vlasov. Bol to veľmi smiešny pohľad. O to viac, že šoféri boli zašálovaní tak, že im vykúkali len oči. Rovnako na tom boli aj motorkári a motorkoví spolujazdci, niektorí mali tiež náušníky ako náš vodič. Cesta bola chvíľu diaľnicovo hladká, chvíľu rozbombardovaná, evidentne sa každý druhý kilometer prerábal, čiara medzi pruhmi bola len kde-tu. A v Bangalore je väčšina ciest jednosmerkových, takže môže byť celkom náročné tam šoférovať v zmysle, dostať sa na potrebné miesto (na GPS v tomto meste zabudnite, tie cesty nemá zmapované asi nik, teda okrem rikšových šoférov), keď by som odmyslela ten kupodivu fungujúci chaos na ceste. S malými ťažkosťami sme sa nakoniec dostali do Ashirvaadu – centra Jezuitov, kde sme mali zarezervovanú izbu.

V Ashirvaade nás privítal krásny upravený parčík, čisté trávniky, čistá hala, ktorá, ale zívala prázdnotou a tichom. Kolo 6 zišiel po schodoch prvý zobudený kňaz – veľmi príjemne pôsobiaci Ind, dal nám kľúč od izby a klasicky indicky nám zakýval hlávkou. Toto ich kývanie hlávkou ma neustále, zas a znova udivovalo. Je to veľmi milené a najviac ma na tom fascinuje, že to veštci robia rovnako. Pokyvkujú hlavou zľava doprava. Ale nie ako my, že sa natáča hlava na stranu. U nich je tvár stále natočená dopredu a len tak pokyvkávajú naľavo a napravo. Milené a smiešne zároveň. To by som Vám nahrala :) Izbička bola skromná, ale útulná, tak sme si na 3 hodinky zdriemli.

Pred obedom sme si zamenili peniaze s menšími ťažkosťami, keďže 1600E znamenalo kolo 130000 rupií, čo museli milí páni v Exhcange office odniekiaľ vybaviť. Keď o dušu telefonovali, po tom, ako zistili, koľko chceme spolu zameniť peňazí, napadlo nám všeličo – že na nás niekoho hneď za rohom nastražia, ale, tak, mysleli sme pozitívne. Boli ochotní, dostali sme svoje peniaze a neprepadol nás nikto ;) A mohli sme ísť objavovať naše prvé indické mesto.

Ale, úprimne, nič špeciálne v Bangalore nie je. Áno, majú tam najväčšiu svetskú stavbu v Indii, tzv. Vidhán Sudha, ktorý dnes slúži ako parlament. Vyzeral celkom pekne, ale nepustili nás tam a z diaľky sa veľmi nedal odfotiť, lebo práve okolo stavali metro. Čo narobíš. Tak sme sa aspoň prešli. Konkrétne cez mestský park, ktorý vyzeral ako umelo nasadený les. Poskytoval veľmi potrebný tieň, šli sme kde-tu aj okolo nejakej kamennej lavičky, ale s parkom nášho vnímania mal vcelku málo. No Indom vyhovoval, lebo bol v podstate plný mladých, či starých ľudí, skupín kamarátov, rodín, školákov a samozrejme psov ;) Pekná upravená tráva, či kvietky, boli len v blízkosti budovy Najvyššieho karnatáckeho súdu – vcelku pekná červená stavba.

Našu definíciu parku by možno spĺňala botanická záhrada Lálbágh na juhu mesta. Tam bolo aj viac turistov a mali sme prvú skúsenosť s otravnými chudobnými, ktorých sme sa len tak-tak striasli na vyhliadkovom vŕšku. V tejto záhrade bolo aj krásne jazero s upravenými brehmi, peknými lavičkami (až by som povedala, že to bolo priam nečakane romantické miesto;) a okrem psov, tu boli aj opice.

Keďže bola táto záhrada trošku vzdialená od centra, mali sme potom celkom problém zohnať rikšu do Ashirvaadu. Ale po vyhliadkovej prechádzke okolo domov stredných vrstiev, s ľahkým náhľadom aj do chudobnejších zákutí s kravami (ktoré v Bangalore nie sú až také časté ako v iných indických mestách) sme jedného rikšapána prehovorili, aby nás vzal. A ten nás povozil po veľmi „atraktívnych“ obchodníckych moslimských štvrtiach, kde zoženiete asi všetko od šróbika hádam až po atómovú bombu. Užili sme si smetí a smetí a ešte viac smetí v týchto uliciach a ja som neprestajne myslela na môjho brata, že mal asi pravdu. Ako, ja som vedela, že v Indii je bordel... ale, keď to máte pred očami, nemôžete tomu uveriť... že je tam AŽ taký bordel...

Aáááááááááááá, spomenula som si, že v uliciach Bangalore som mala aj tú česť, kuknúť sa z očí do očí potkanovi, vykúkajúcemu z akejsi diery pomedzi chodníkové betónové kvádre. No veselé, najprv som vyskočila od strachu, keď ma naň Lukáš upozornil, a potom som sa rehotala a rehotala :D

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?