reklama

Čím je Burundi iné ako Slovensko

Alebo, čím bolo Burundi iné ako Slovensko pred 5 rokmi. Aj keď si myslím, že veľa sa toho odvtedy nezmenilo...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Každému je asi jasné, že táto africká krajina je odlišná od tej našej. Ale keď som písala tento článok pred piatimi rokmi, mala som pocit, že to potrebuje dáke zhrnutie. Nejaké informácie, čo som sa dozvedela, ktoré na mňa zapôsobili, prekvapili ma, resp. ma stále opakovane prekvapovali alebo som len mala potrebu dať svoje dojmy a myšlienky na papier. Na Váš úkor ;)... nechám to v pôvodnom znení v prítomnom čase, lebo prerobené by to stratilo na autenticite...

Začala by som tým, čo niektorí možno viete, ale ja som to nevedela a dozvedela som sa, na jednej z ciest s Renátkou (našou logistkou), počas ktorých debatujeme o všeličom a všelikom a veľa krát sa podozvedám nazabudnuteľné informácie… Že Burundi je tretia najchudobnejšia krajina sveta. Vyplýva to predovšetkým z veľkosti krajiny a neúmerného počtu obyvateľov (Burundi je približne pólka Slovenska a má dva krát toľko obyvateľov, čo my. Niekedy, teda častokrát, sa pýtam sama seba, kde tí ľudia sú?, keď tu nie sú činžáky, paneláky, mrakodrapy a iné vymoženosti modernej doby, ktoré dokážu poňať obrovské množstvo ľudí na malom kúsku zeme… kde sú? Toľkí? Nuž v tých malých domčekoch, 3-4x3 metre. A koľko ich v tých domčekoch je, môžem len hádať, 5-6-10?) a z hospodárstva, ktoré je založené predovšetkým na poľnohospodárstve, aj to bez takmer akejkoľvek ťažkej techniky. Neviem, či som doteraz vôbec videla niečo, ako kombajn. Ak som videla tri traktory, to je veľa. Kravy vidíte len prechádzajúc okolo Vás na prechádzke, keď sú na paši s pastierom, nevidela som ešte kravu zapriahnutú s rýľom. Rýle som zatiaľ videla len na pleciach a hlavách žien a v ich rukách… Naozaj mám niekedy pocit, že som sa ocitla v našich ľudových piesňach v tmavšom prevedení, čo sa týka pleti účinkujúcich. A to sme boli aj tak popredu, lebo sme používali na ťažké práce zvieratá. Tu zvieratá takmer vôbec takto nepoužívajú… Aj v tých pár továrničkách na výrobu palmového oleja, čo som videla pri pobreží Tanganiky (tieto továrničky sú asi pomerne značná časť z toho minimálneho priemyslu, čo tu nájdete), poháňali, resp. tlačili mlyny na drvenie semien z paliem chlapi. Žiadne voly alebo somáre alebo neviem, aké iné, hocijaké, zvieratá…

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Takže takmer všade, kam Vaše oko dovidí, je len ľuďmi obrábaná pôda. Nielen popri hlavných cestných ťahoch, ale vrámci takých dediniek ako je napríklad Buraniro, je obrábaný každučký kúsoček zeme, kde nie je dom, nemocnica, škola, kostol alebo obchod. Políčka jedno cez druhé, haky-baky, šikmo, kľukato, človek nevie, kde končí hrášok, a kde začína kukurica... neviem, ako si vôbec tí jednotliví ľudia tie svoje políčka poznajú. Kade tade chodia sliepky, kocikde stretnete kravy s pastierom, na poliach sú hlavne ženy, s kravami a kozami chlapi a chlapci… A kravy majú hlavne na mlieko, na mäso majú akurát kozy a to sú také kamzíky skôr ako naše kozy… Myslím, že niečo ako chovné stanice, či už pre sliepky alebo kravy, tu asi nemajú. Teda, nechcem im krivdiť, ale doposiaľ som niečo podobné nevidela. Aj tie polia, čo som tu videla, sú väčšinou na naše pomery také políčka. Vidieť lány obilia, kukurice, zemiakov… Eee. Čo sa tu pestuje na množstvá je akurát káva, trochu ryža. A čaj. Čajovníkové polia sú prenádherné. Tie kríky pôsobia z diaľky tak mäkkučko, že keby som obor, sadnem, či ľahnem, si určite do čajovníkového poľa. Káva a čaj sú dve plodiny, ktoré sa tu pestujú na vývoz, a z ktorých má krajina aký-taký zisk. A to si tiež myslím, že väčšina zisku ide nejakým Amíkom, ktorí vlastnia hádam aj pólku tunajších tovární na výrobu kávy (apropo továreň, tu pri Buraniro je tiež jedna taká “továreň”- boli sme sa tam prejsť - je tam krásna tráva, je tam množstvo oceľových sieťok na sušenie kávových bôbov, je tam aj dáky hriadeľ alebo, čo to je – dáky stroj, ale to je celá továreň…) a zo zvyšku ide ďalšia väčšina najvyšším politickým predstaviteľom a pospolitému ľudu sa dostane mizivý zvyšok… Zabudla som ešte podotknúť, že ženy sú na poliach častokrát bosé, s deťmi na chrbte v šatke alebo s deťmi v šatke a pobehujúcimi dookola (tiež poväčšine bosé) alebo v šatke, pobehujúcimi dookola a rastúcimi v bruchu… Za poľnohospodárstvom nasleduje priemysel, o ktorom veľa netuším, akurát, že majú už spomínané továrničky na výrobu palmového oleja, majú aj továrničky na výrobu palmového mydla a majú tu aj zopár dákych baní. Ale neviem, čo sa v nich ťaží, to by som si vymýšľala. Každopádne diamanty to nie sú, ani ropa…

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Elektrina je, keď prší a je dosť vody v riekach a vodné elektrárne produkujú elektrinu. To znamená, že v období sucha častokrát elektrina nie je. Teraz, keď prší takmer každý deň, je takmer každý večer svetlo. Avšak tu na vidieku, neexistuje niečo ako pouličná lampa (takže na uliciach je aj tak tma). To mi došlo teraz, keď som písala viacero mailov o tom, ako mi nedocvakáva, že sú Vianoce. Lebo tu nikde nie sú girlandy na pouličných lampách… Lebo tu nie sú pouličné lampy. Lebo tu nie sú bilboardy s vianočnými reklamami. Lebo tu nie sú telky. Tu je dom bohatého človeka ten, ktorý má anténu – najskôr však rádioanténu... oukej súhlasím, možno aj telkoanténu, každopádne ja som zatiaľ telku nevidela a už som tu skoro mesiac… Ale stretnúť hrdého muža s tranzistorom v ruke na ramene, to áno. Vždy sa mi asociuje dáky klip New kids on the block alebo dáky iný z 80 rokov, kde chodili mladí teenageri z magneťákmi na pleci… Nuž tak tu chodia s rádiotranzistorom… A áno, niekedy idú z takéhoto tranzistora (najčastejšie ráno, tutok pod našou verandou, je jeden stánok, kde majú poobede zeleninu a odtiaľ mi vždy ráno hrá dáka hudba) pár posledných dní aj francúzske koledy – myslím, že som minule počula O Tannenbaum v AJ alebo FJ prevedení ;) A nie sú tu supermarkety a obchodné centrá, kde je millión ľudí s plnými košmi a všetci nakupujú darčeky a všade sú samé červené čiapky a pozlátka… Aj keď treba uznať, že možno v Bujumbure je to iné, uvidím o pár dní… Každopádne, naposledy som tam videla, myslím, jeden bilboard, ktorý súvisel s vianočnými darčekmi… A vcelku ma to prekvapilo. Lebo tu sa Vianoce neslávia až tak ako u nás. Áno, slávia narodenie Krista, lebo sú väčšinou kresťania (pri Tanganike sú aj moslimovia), ale darčeky dostávajú, myslím, hlavne deti. A, že by som ich nejako počula o tom veľa rozprávať… A Mikuláša samozrejme nemajú, to je asi celkovo skôr taká slovanská záležitosť… (ja som ani nevedela, že je Mikuláš a to mi Teofila priniesla domácu zmrzlinu, že to vraj nosí svätý Mikolaj a mne sa to vôbec nespojilo ;D).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Voda tečie tiež rôzne. Samozrejme studená. Len z času na čas, keď svieti na nádrž dlho-predlho slnko, tak sa voda trošku zohreje, inak je to studená voda. Otužovanie je tu povinné. Už sa venujem tomuto športu 4 týždne ;) Ráno voda často netečie, takže si umývam ruky a tvár s hrnčekom a splachujem vedrom (do hrnčeka si naberám vodu z vedra, ktoré mám pre istotu vždy naplnené vodou pre takéto prípady).

A teraz trošku o ľudskej povahe, či kultúre, či zvyklostiach. Vládnu muži. Ženy majú slabé postavenie. Áno chlapci, presťahujte sa, budete sa cítiť fajn ;) Napríklad, čo sa týka vydaja, je to vždy muž, čo si vyberá ženu. Tá len nesmelo príjme ponuku na sobáš, údajne sa vraj má okúňať a ošívať po tom, ako je postavená pred otázku Budeš mojou ženou?, ale nakoniec samozrejme súhlasí. V princípe nemá na výber. Jedine, ak už je zadaná, jemne nápadníkovi musí naznačiť, že už je zadaná. Inak ho nemôže odmietnuť. A oni, tunajšie ženy, sú vraj šťastné, keď ich požiadajú o ruku, takže nevidia dôvod, prečo muža odmietnuť… A potom je ich úlohou hlavne vychovať deti. Koľko, to je naozaj otázne, ale väčšinou je tu detí ako smetí. Jedno žena nestihne dokojiť, už je tu ďalšie, čo následne berie najvýživnejšiu stravu staršiemu. Tak sa zo starších súrodencov stávajú podvýživení súrodenci. Ale ženy deti naozaj milujú, sú šťastné, keď ich majú, aj keď ich majú veľa, radšej nebudú jesť a dajú deťom. Teda, tak mi to interpretoval Jean-Pierre (môj učiteľ kirundi). A poznamenal, že nechápe, čo na nich tie ženy tak milujú. Šak on to pochopí, keď bude mať svoje ;)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A deti sú naozaj v takej akejsi takmer symbióze s matkami. Stále ich cítia, lebo sú nosené väčšinou na chrbte v šatke, stále sa koja, niekedy ešte v dvoch, či troch rokoch… Myslím si, že to puto je tu silnejšie ako u nás. Aj keď, to je len môj dojem… A sú milované. Teda, mi to tak príde. Matky, otcovia, starší súrodenci, starí rodičia, stále sa niekto s tými malými hrá alebo ich nechá sa hrať. Hocikde a s hocičím. Na zemi, s mlákou, s fľaštičkou od amoxicilínu (ATB sirup), už niekoľkokrát som bola unesená z malého decenka pochodujúceho v obrovských šľapkách (viem, viem, to robia aj naše deti, šak aj u nás by som bola unesená;), hrajú sa s mikroténovým sáčkom, s blatom, v hline, s akoukoľvek paličkou, čo nájdu na zemi (áno, áno aj to robia aj naše deti), s vrchnákom, oblizujú všetko a všade, tie väčšie majú kolesá, ktoré poháňajú palicou (u nás som také videla len na čiernobielych fotkách), japonky, nakreslia si škôlku alebo majú zábavu z toho, že sprevádzajú umuzungu (belocha/šku) na vychádzke a pozerajú jej do foťáka. Ono veľa hier, či hračiek, by mali aj tie naše deti, ale rozdiel je v tom, že tu ich nechajú sa hrať, ako chcú a, s čím chcú. U nás by to bolo špinavé, bakané a nebezpečné…

Ale, čo ich odmalička neučia, ako u nás – ďakovať. Tu im údajne vraj dokonca zakazujú ďakovať, lebo tým pádom tu naznačuješ, že od toho druhého už nič nechceš… Takže pre nás samozrejmá a slušná vec, je tu nepoužívaná, lebo sa ti môže stať, že ti ten druhý už nič nedá, nepomôže, atď. Celkovo sú vraj naozaj takí, sťaby žobraví. Už v ich pozdravoch je zakorenené, niečo ako – Čo tu pre mňa máte? Nie, dobrý deň, ako sa máte, ale, čo tu pre mňa máte. Naozaj, nemajú problém sa hocikoho cudzieho opýtať - Požičiaš mi dáždnik? Schováš ma pod tvoj dáždnik? Môžem sa u teba doma schovať? Keď ťa niekto pozve na návštevu, spýtaš sa, čo ti ponúkne a len potom sa rozhodneš. Nie je tu prosím ťa, mohol by si, vedel by si, ale chýba mi toto, na budúce by tu malo byť toto, sprav pre mňa toto… Samozrejme, vzdelanejší už sa správajú trošku inak, ale v prinícpe je to v nich všetkých zakorenené. Minule sme išli trošku ďalej od centra Buranira na vychádzku, stretli sme takých pánov, čo mali na hlave bedničku s fantami a colami. A ten pán na mňa niečo prehovoril, vyťahujúc fantu. Pýtam sa Jean-Pierra, či mi ju chcel predať. Hohhohooooooooooooooooo!!! Kdeže! On sa ma pýtal, či mu ju nekúpim – jemu, pre neho. Lebo som biela a automaticky som pre nich bohatá. A bez rozdielu na vek, mladí, starí, všetci tu od vás budú mámiť peniaze alebo akýkoľvek milodar… Ale, čo sa nich týka, keď niekto dostane vyššiu pozíciu, veľmi ľahko sa správa nadradene, nepracuje tak, ako predtým, zlenivie, je povýšenecký… A dávať milodary? Myslím si, že skôr nie…

Ešte som zabudla povedať ďalší dôkaz ohľadom zlého postavenia žien. Predpredvčerom, či kedy to bolo, sme sa boli prejsť, tutok opodiaľ centra Buranira a Jean-Pierre mi ukázal jeden skalný zráz, ktorý bol vraj kedysi známy v celom Burundi. Prečo? Lebo, keď sa náhodou stalo, že nejaké dievča otehotnelo a nebolo zosobášené, dovliekli ju sem do tohto kraja, priviazali ju o kameň (ten skalný zráz je preto taký známy, lebo sú tu vraj vhodné kamene) a zhodili ju dole kopcom. Samozrejme umrela. A všetky dievčatá z toho okolia sa museli prísť na to pozrieť. Lebo je to niečo hrozné, otehotnieť pred sobášom, aby sa to im nestalo… Čo Vám poviem, no strašné… A napríklad dievčatá si nesmú pískať. To je vraj len pre chlapcov. Dievča, keď je v spoločnosti chlapcov a sú spolu niekde na obede alebo večeri alebo akomkoľvek občerstvení, musí najprv obslúžiť chlapcov, a potom dá jedlo aj sebe. Celé zle… Šetko nosí žena. Deti, tašky, jedlo… Minule som pozorovala jedného chlapa v čase obeda, mal pri sebe ženu s chorým dieťaťom (poznala som ich z nemocnice) a ešte jedno dieťa. Najprv očistil ananás (za prachy, niekomu inému, ale ostal mu ten tvrdý striedok, aspoň niečo, lepšie, ako nič), celý ten striedok, čo mu ostal, zjedol. Sám. Ani sa neotočil k žene, nič. Potom žena s chorým dieťaťom odišla a ostal už len s tým druhým dieťaťom. Očistil si avokádo, furt som čakala, kedy sa nahne k tomu dieťaťu, že mu dá. Ale nie, on len jedol a jedol a jedol, až to avokádo zjedol!!! Decku ani mäkké fň!!! Celé zle…

Ďalšia špecifická kapitola. Štúdium. Najprv majú 6 ročnú základku. Potom majú strednú školu, potom lýceum, a potom VŠ. Strednú školu môžeš opakovať hádam donekonečna… Na výšku sa dostanú len najlepší študenti a ešte len tam začne hardcore (ale nerobia prijímačky, napíšu si, kam by chceli ísť a buď ich zoberú alebo nie. Často musia čakať tak rok po skončení lýcea, kým môžu ísť na výšku, kam ich zobrali. Prečo? Lebo medveď…). Jean-Pierre študoval pedagógiu, v prváku boli 170, v tretiaku 30. A z tých môže len časť ísť rovno do štvrtáku a časť musí ísť do praxe na dva roky, a potom môžu doštudovať… Velice zaujímavé. A všetko záleží len od toho, ako to rozhodnú profesori, alebo nejakí tí na vyšších pozíciách. Aj na štúdium, ťa môžu picnúť úplne inde, ako si napíšes. Treba učiteľov, dajú žiakov na pedagógiu. Treba lekárov, dajú ich na medicínu (tá je tu vraj úplný hardcorehardcore). A všade je to skorumpované… Čo je, ale výhoda, pokiaľ študuješ a prechádzaš, máš intrák, máš stravu a máš mesačné štipko… A hádajte, ktoré pohlavie na VŠ vyhráva? Samozrejme, že chlapci. Je ich tak 90 percent. Dievčatám sa údajne neoplatí ísť na VŠ, lebo by veľmi schudli pri toľkom štúdiu… Takže vyštudujú, buď len bohaté, čo bývajú v Bujumbure alebo také, čo si nájdu v Buji muža, ktorý ich uživí… A úplný gól bol, keď mi Jean-Pierre povedal, koľko zarobí ako učiteľ na strednej škole (odhliadnuc od toho, že za 9 mesiacov, čo už pracuje, ešte nedostal od štátu mzdu) – v prepočte je to niečo okolo 50 Éčok!!! Viete si to predstaviť?! 50 euro na mesiac?! Áno, je jasné, že tu všetko stojí menej, ale bez tak… Nuž ani tu sa učitelia nemajú dobre… (len na okraj k tomu hardcoru - tak to nazval Jean-Pierre. Keď som mu však následne kládla kontrolné otázky, koľko dní sa učil v priemere na skúšku, akosik mu došli slová... a keď som mu povedala, že ja som na skúšky drtila 2-3 a viac týždňov od svitu do mrku, nemal, čo dodať... takže k tomu hradcoru by som pridala svoj dohad o tom, že až také prenáročné to nebude... len oni vedia veľa rozprávať a veľmi preháňať ;)

A ešte som Vám chcela napísať, že nedeľa je úplne, ale úplne evidentná nedeľa. Všetci sú vyfešákovaní, vyžehlení, pekní, čistí. Všetci sú v uliciach, všetci idú do kostola, na omšu, ktorá trvá dve hodiny a pôsobí ako žúrka, lebo pri nej tancujú a tlieskajú a spievajú, všetci a veľmi pekne. V nedeľu ani v Centre de santé pred desiatou nikoho nenájdete… Lebo sú všetci na omši. A tak je to aj na obed. Je pól jednej, ide sa na obed. Pacienti počkajú… A všetci poslušne čakajú… A všetci sú usmiati a stále si robia srandu. Aj keď sú chudobní, aj keď chodia bosí, aj keď vracajú do šatky, oblečenia, mamičke na nohu a deti cikajú postojačky na zem, hocikde to na ne príde…

Katarína Legrand

Katarína Legrand

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Keď som bola ako 14-ročná s detským folklórnym súborom v Egypte, zažila som po prvý krát to ohúrenie iným svetom. Odvtedy ma to drží. Bavia ma iné kultúry, cudzie jazyky, hudba, tanec, náboženstvá, filozofie a skvelé jedlá. A to všetko najlepšie spoznáte tak, že tam nejakú dobu pracujete s domácimi. A keď niečo s nimi prežijete, tak im aj porozumiete... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu