reklama

Púte a pútnici v Indii

India je krajina posiata nespočetnými posvätnými miestami, ktoré sú veľmi často zároveň aj pútnickými miestami. A do tých ročne prúdia tisíce Indov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Každý správny hinduista by mal aspoň raz za život (ale väčšinou to býva tak raz do roka, ak nie aj viac) podniknúť púť na nejaké miesto. Väčšinou záleží od oblasti, v ktorej daný človek býva (to, kam sa vyberie) a tiež od boha, ktorého vyznáva. Lebo niektoré chrámy sú zasvätené Šívovi, iné zase Višnuovi, či Brahmovi, iné bohyni Minakší, či Lakšmí, či mnohým iným božstvám, ktorých je v hinduizme neúrekom. A niektoré miesta sú také výnimočné, že, keď tam doputujete, vyslúžite si vymanenie sa z reinkarnačného kruhu. A to je prianím asi každého hinduistu (teda tých z nižších kást takmer určite).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Podľa cieľa sú niektoré púte dvojdňové, niektoré trojdňové a niektoré až týždňové a viactýždňové. A takí Súdhovia (tzv. svätí muži, ktorí sa vzdali všetkých hmotných majetkov a rozhodli sa žiť len tak z ničoho), tí putujú celý život z mesta do mesta, žobrú jedlo a pitie a húlia gandžu ;) Ale títo sú kapitola sama o sebe. Ja budem písať o takých púťach, na ktoré sa zvyknú vybrať bežní Indovia hinduisti.

Prvú masovú púť som mala možnosť vidieť na konci februára, kedy 27. a 28.2. je sviatok zvaný Mahašívarátrí. Vtedy údajne boh Šíva spí celý deň a noc, a hinduisti sa preto postia celý deň aj noc. A potom 28.2. sú veľké oslavy a objedačky ;) A my sme už od skorého rána 27.2. mohli pozorovať stovky a stovky ľudí prúdiacich okolo nášho zdravotného centra, keďže sme úplne na začiatku dediny na hlavnom cestnom ťahu (ak sa tá rozbitá cesta dá tak nazvať ;). Pomedzi peších pútnikov chodili nákladniaky plné ľudí, traktory ozdobené, ako sa len dá, a podchvíľou z niektorého hrala statočne hlasná hudba. Niekedy šli aj hudobníci, bubeníci, speváci, obrovské skupiny ľudí. Niektorí sa aj u nás zastavovali s bolesťami nôh, či zraneniami, ku ktorým na ceste ľahko dôjde. Najmä v takej tlačenici. Ak dáka krava skočí do cesty, keď nemá :) Na druhý deň 28.2. išli zase všetky vozidlá naspäť. Bola to celkom sranda. Včera tam a dnes späť. Samozrejme, že som to točila a fotila, pozerala ako puk, lebo to bolo naozaj mega veľké.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To som, ale netušila, že príde jeden marcový týždeň (17.-23.3.) a s ním hypermegaobrovská púť. Začalo to jeden štvrtok, keď sme šli na mobilnú kliniku do vcelku vzdialenej dediny zvanej Walkamdini (cesta trvala nášmu ultrarýchlemu šoférovi Uligappovi, ktorý nám rád doprial pocit, ako na horskej dráhe, 35 minút; normálnemu vodičovi tak 45 minút až hodinu). Bola som tam už asi 4-5 krát, takže cestu som už pomerne dobre poznala. Nebolo tam nič nejako špeciálne zaujímavé. No zo zvláštnych dôvodov, keď som odchádzala z izby a brala si slnečné okuliare, chytila som foťák. Pozastavila som sa, že "načo, šak tam nič nie je". Tak som ho nechala doma...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale, keď sme prešli tak 2/3 našej cesty, pochopila som, že som mala počúvnuť intuíciu a vziať si ten foťák. Zrazu sme začali míňať stovky ľudí. Ale tentokrát to bolo iné. Všetci boli peší pútnici, žiadne pútnické vozidlá nešli. Keď aj pútnici niesli nejaké božstvá, tak len pešo na pleciach. Všetci odhodlane pochodovali za svojím cieľom. Ten chceli dosiahnuť 29.-30.3. (čiže niektorí putovali ešte dobrý týždeň; a to pravdepodobne už od začiatku týždňa boli na púti), lebo 31.3. bol sviatok zvaný Ugadi, kedy je v štáte Andhrapradéš Nový rok. Tak to dovtedy chceli stihnúť...

Chlapi v kraťasoch (čo bolo na tamojšie pomery pomerne zvláštne, lebo chlapi chodili buď v dlhých nohaviciah alebo v tých látkach, čo pôsobia ako sukne), s ruksakmi na chrbte, fľašami v rukách, niektorí mali aj klobúčiky alebo šiltovky. Všetko doplnky, ktoré som tam zvyčajne vôbec nevídala. U nás by ste povedali klasickí turisti v Tatrách, ale tam to bol vcelku šok. Akurát putujúce ženy ostali verné svojmu šatníku a putovali v sárí. Jediným rozdielom bolo, že ich mali často trošku inak vypnuté, aby sa im pohodlnejšie kráčalo. A ženy nenosili ruksaky, ale malé cestovné tašky a nosili si ich na hlavách. No tiež s fľašami, uterákmi na pleciach, či okolo hlavy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Krútila som hlavou, nestačila sa diviť. A ľudia stále prúdili, starí, mladí, stredného veku. Samostatne, v skupinách, rodiny, kamaráti, niektorí mali aj akési tímové tričká. Keď sme sa potom o 8 vracali späť, stále tí ľudia putovali. A stále ich bolo nespočetné množstvo. Potom sme už videli, že v niektorých dedinách im pripravili jedlo zadarmo, vodu, prístrešky a priestor na prespanie. Jednoducho to bola púť, o ktorej evidentne vedeli aj občania jednotlivých dedín (cez ktoré púť ide), ľudia zo širokého okolia a boli pripravení pomôcť pútnikom v prípade potreby. Kde tu boli skupinky ľudí zložených popri ceste, pod stromami, každý si našiel miesto jemu príjemné a vhodné na oddych a spánok. Ale väčšina pútnikov stále šla. Ktovie, do koľkej.

A ktovie, od koľkej. Keďže nadránom v piatok som sa zobudila na bubnovanie a spievanie a vyhrávanie hudby, lebo pútnici už postúpili a začali prechádzať cez našu dedinu. A prúdili celý celučičký deň. A desiatky a desiatky sa u nás zastavovali s pľuzgiermi, bolesťami kĺbov, lýtok, kŕčmi v nohách. Niektorí mali aj zápal pľúc, ani o tom nevedeli... Takmer všetci dostávali paušálnu liečbu, ktorú by sme na počítači riešili veľmi rýchlo, spôsobom copy-past :) Väčšinou prišli vždy v skupine, postupne sa dali všetci vyšetriť, popichať si injekcie, zložili sa u nás pred vchodom, oddýchli si v tieni nejaké tie dve-tri hodinky a pokračovali ďalej. A vystriedala ich ďalšia skupina a ďalšia. Takto chodili až do neskorých večerných hodín. Kedy zase našu dedinu naplnili skupiny prespávajúcich pútnikov, aj u nás mali pripravené pohostenie, pitie.

A v sobotu to ešte pokračovalo. Aj keď už pomenej. No mali sme aj pani, ktorá nám takmer do slova a do písmena odpadla na prahu nemocnice. Infúzia ju postavila na nohy. Ktovie, možno pokračovala ďalej. Vyzerali všetci tí ľudia tak odhodlane, rozhodnuto, pevne, že dôjdu až do cieľa. Pre väčšinu z nich to znamenalo takmer dva týždne púte. Mali sme aj pacientov, ktorí boli až z Bijapuru, čo bolo 4,5 hodín cesty autom od nás. Brutálna diaľka. A to mali ešte, ktovie, koľko kilometrov pred sebou... Cez deň siahali teploty k 40-tkam, vody bolo málo, chodili v šľapkách alebo bosí. Neviem, či som vôbec jedny tenisky niekomu videla na nohách.

Obyčajní ľudia, obyčajné (resp. takmer žiadne) turistické vybavenie, horúčava, asfalt (skvelé na kĺby), o spacáku môžte snívať... Stále som z toho trošku mimo. Takéto niečo som veru ešte nevidela. Rozmýšľala som, ako to asi vyzerá na púti do Santiaga de Compostella v lete. Či sú tam tiež takéto masy ľudí. No, ak aj sú, tak tí ľudia vyzerajú určite inak a majú špičkové vybavenie, pohodlné topánky, lieky na bolesť, magnézko vo vačku... Nie ako títo úbožiaci v žabkách (ani ja v centre som nemala magnézko, že by som im dala... tak dostávali k analgetikám antacidum, v ktorom je súčasťou aj magnézko... možno trošku pomohlo aj v takej forme)... jednoducho, čumela som ako puk celú pólku týždňa...

A nikdy nezabudnem na ten okamih, kedy som bola zoči voči putujúcim Indom prvý krát...

Neviem, či som vám ten dojem aspoň trošku priblížila, ale snaha bola ;)

Katarína Legrand

Katarína Legrand

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Keď som bola ako 14-ročná s detským folklórnym súborom v Egypte, zažila som po prvý krát to ohúrenie iným svetom. Odvtedy ma to drží. Bavia ma iné kultúry, cudzie jazyky, hudba, tanec, náboženstvá, filozofie a skvelé jedlá. A to všetko najlepšie spoznáte tak, že tam nejakú dobu pracujete s domácimi. A keď niečo s nimi prežijete, tak im aj porozumiete... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu