reklama

Burundská svätá omša

Či ste veriaci, či neveriaci, zažiť africkú, či burundskú svätú omšu, by som dopriala každému. Samozrejme, nie každá omša je taká, ako vám opíšem, ale veľa prvkov ostáva.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nie som typ, čo chodieva do kostola pravidelne, dokonca by sa dalo povedať, že skôr nechodím, ako chodím do kostola. Ale, keď som už z cesty videla tancujúcich a tlieskajúcich ľudí pred budovou, o ktorej mi bolo povedané, že je to kostol, tak som si povedala, že musím dáku domácu omšu vyskúšať. A keď bolo Troch kráľov, Teofila (poľská rehoľná sestra, môj burundský anjel strážny, stále mi niečo nosila, stále ma fotila a vždy, keď mohla, sme šli spolu na vychádzku), Maurice (zdravotná sestra) a Jean-Pierre (učiteľ angličtiny a kirundi, aj mňa učil kirundi) ma prehovorili, aby som išla do kostola, lebo vraj omša bude slávnostná a veľmi veľmi pekná. Nuž tak som pristala a neoľutovala som…

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predstavte si veľkú obdĺžnikovú tehlovú budovu, neomietnutú, s improvizovanými oblúkovými oknami (doteraz neviem, či sú skôr románske alebo gotické alebo sú to proste len akosi lomené oblúky ;), s miestami farebnými výplňami, len zďaleka pripomínajúcimi naše vitráže… Vežu nenájdete, len niekde vpredu sa črtá niečo ako kríž… Áno, stojíte pred kostolom. Oveľa, oveľa skromnejším, ako sú tie naše (aj tie moderné, ktoré často pôsobia chladne, ale predsa len sú “vyčačkanejšie” ako tento), ale takým, ktorý spĺňa predovšetkým tú najdôležitejšiu funkciu – poňať obrovské množstvo ľudí… Keď vojdete dovnútra (povedzme, že práve nie je omša a kostol je prázdny ;), najprv budete míňať niekoľko desiatok nízkych lavíc (resp., aby ste si nepredstavili naše lavice - nie, nie, toto sú nízke lavičky a nie som si teraz istá, či pri kľačaní kľačíte na lavičke predošlého radu alebo je tam ešte menšia lavička na pokľaknutie; každopádne je nesmierne nepohodlná a boleli ma z toho prevelice kolená) po oboch stranách, niekoľko nosných stĺpov po oboch stranách a vpredu je samozrejme vyvýšené pódium. Na ňom je veľký stôl, stoly a stoličky pre farára a miništrantov, aj miesto, kde sa čítajú evanjeliá a kňaz káže, ale niečo, ako naše oltáre nečakajte… Výzdobu kostola tvoria vlajky červenej a zelenej farby, nejaké kvetináče, či vázy s kvetmi, ale tiež len tak poskromne… A, áno, takmer som zabudla, nemôže chýbať betlehemček na ľavej strane pod pódiom, keď je čas povianočný. Len tieto africké betlehemy sú trošku iná šálka kávy – banánové listy, eukalypty, tunajšie ihličnany, ktoré pripomínajú skôr tis... ale snažia sa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V nedeľu boli vždy dve omše – prvá od pól 8 do pól 10 a druhá od 11 do 1. A čuduj sa svete, aj napriek tomu, že som takmer nič nerozumela, ubehlo to rýchlo. Lebo:

Už tesne pred začiatkom omše prichádzate do kostola preplneného do prasknutia. Ľudia sú hlava na hlave, pri pohľade zhora by ste nevedeli, kde je muž, či žena (teda pokiaľ nemá na hlave šatku), starý, či mladý… Pri lepšom pohľade, resp. pohľade so zoomom, by ste videli, ako si blšky skáču z človeka na človeka a môžu si vyberať takú krvnú skupinu, ktorá im najlepšie vonia. Našťastie som mohla sedieť pri poľských rehoľných sestrách, ktoré majú vrámci pódia na pravej strane svoje lavice. Inak by som prišla k sebe obohatená o malé čierne skákajúce suveníry a malé červené svrbiace štípance… Každopádne ľudí sú tisíce (oukej, stovky, ktoré tvoria spolu tak 2-3 tisíc), vôbec sa nedá povedať, že by najviac bolo babiek, lebo tu sú naozaj všetci. Deti, bábätká, ženy, muži, mladí, starí a starší, staré mamy a otcovia, jednoducho naozaj príde celé okolie a, kto nepríde na jednu omšu, príde na tú druhú. Dokonca tu stretnete pacientov s kanylami, keďže kostol je dve minúty chôdze od zdravotného centra…

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zrazu začnú bubny, do toho sa pridá synťák a vtom pri začínajúcom speve zistíte, že na pravej strane je pred lavicami malé pódium pre dirigenta speváckeho zboru. A spievajú krásne, na niekoľko hlasov, spevákov je taká štyridsiatka, či päťdesiatka. Ale to nie je všetko. Celý kostol spieva, ľudia si tlieskajú do rytmu a opäť to nie sú niektorí, ale všetci. Každý si tlieska po svojom, niekto veľkými roztvorenými prstami, niekto len tak ťapká bez zvuku (najmä staršie panie), niekto ešte pridá aj dvojitý tlesk do rytmu… Zrazu sa necítite ako v kostole, ale ako na dákom koncerte… Keď som to prvý krát zažila počas jednej adorácie, ostala som ako omámená… Sánka dole, čo vám poviem…

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo však prišlo na tejto slávnostnej omši! Zrazu sa dopredu pred všetkých farníkov nastúpili chlapci, vo veku asi od 7-13 rokov, oblečení do rovnakých kostýmov (biela vestička a vzorovaná sukňa), s takými slamenými vlasami na hlavách a s palicami v oboch rukách (jednou normálnou a jednou takou slamenovlasatou) a začali tancovať. A viete, čo je to pre folkloristu?! Po Pygmejoch druhý tanečnícky top zážitok. Nespustila som z tých chlapcov oči. Najprv z nich celých, potom som sa samozrejme sústredila na nohy, lebo veď treba trošku okukať aj kroky. Zase som vychytala veľmi šikovného malého chalanka predo mňa. Bol evidentne prirodzený talent, rytmicky bezchybný, výrazovo úžasný, oduševnene tancoval, skákal dovysoka, stále šiel naplno, aj keď som videla, že po 10 minútach skákania a hádzania hlavou mu už dochádzajú sily… Keď mali v tanci dáky rytmický prvok, nikto z chlapcov neunikal… Boli fantastickí… V druhej pólke omše už nastepovali aj s cindrlátkami na nohách. Nemali ich všetci, asi len každý druhý, ale ten môj mal cindrlátka tiež. Ani sa nečudujem, bol naozaj vynikajúci. Takže celá omša, bola okrem štandardných čítaní a motlitieb ako u nás, prepletená spevmi, tlieskaním a tancami…

Niekoľko odlišných zaujímavostí: Keď sa ukazuje telo Kristovo alebo baránok boží, ľudia tlieskajú. Klasicky tlieskajú. To mi bolo prvý krát trošku smiešne, ale je to vlastne spôsob vyjadrenia radosti alebo vďaky… A počas kázne už druhý krát kňaz komunikoval s farníkmi a celkovo kázal asi takým spôsobom, že niekoľkokrát rozosmial celý kostol a on sa smial s ľuďmi tiež… Bola som u nás niekoľko krát v kostole, ale takýto smiech som ešte nezažila… Telo Kristovo dostanú do dlaní a vložia si ho do úst sami. A, aby sa rozdávanie oblátok urýchlilo, rozdávala ho aj sestra Ezechiela a asi 6 miništranti (dospelácki miništranti). A, samozrejme, malé deti okolo roka sa premávajú po kostole, ako sa im, v princípe, zachce. Po štyroch, po dvoch, lozia pomedzi lavice, olizujú, čo ich napadne, tancujú si do spevu, prechádzajú sa sem a ta… Nádhera. A "Otče náš" spievajú s rukami otočenými dlaňami nahor. Či ich majú pospolu alebo oddelene, ale sú otočené k nebesiam.

A najväčšia pecka je na záver. Človek vtedy naozaj nadobudne pocit, že sa ocitol na nejakej žúrke. Je to pesnička, ktorú spievali aj na adorácii, aj teraz. Všetci sa pri tom pohybujú v rytme zo strany na stranu, samozrejme tlieskajú do rytmu a okrem toho majú počas refrénu ruky vystreté dohora k nebesiam. Celý celučičký kostol sa vlní do rytmu piesne, pôsobí to ako morská voda, ktorá sa vlní, ide z toho obrovská radosť a pozitívna energia... a zrazu sa pristihnete, že aj vy sa dáko pohupujete v rytme a chce sa vám dvíhať ruky k nebesiam… 

Silný, unikátny, nezabudnuteľný zážitok.

Katarína Legrand

Katarína Legrand

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Keď som bola ako 14-ročná s detským folklórnym súborom v Egypte, zažila som po prvý krát to ohúrenie iným svetom. Odvtedy ma to drží. Bavia ma iné kultúry, cudzie jazyky, hudba, tanec, náboženstvá, filozofie a skvelé jedlá. A to všetko najlepšie spoznáte tak, že tam nejakú dobu pracujete s domácimi. A keď niečo s nimi prežijete, tak im aj porozumiete... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu